Stál som v rohu miestnosti vedľa kvetináča a nástennej lampy, zasvietil som opäť zhasnuté svetlo a obzrel svoje nové telo a oblek, slušné.
Nik už nezhasol, uvideli ma. Všetky dámy ma pozorovali ako výjav zo snu, dokonalého obrazu. Muži nechápali môj príchod. Zrejme nerozumejú slovu prísť! Uškrnul som sa, zdvihol zdvorilo klobúk a potom som dámam poslal záblesk v očiach. Vzdychli ako zbor, všetky v miestnosti.
Sadol som si za jediný prázdny stôl ktorý tu ešte pred chvíľkou nebol, uvoľnil som sa a nadýchol sa sebavedomia ktoré sa s novým telom vždy zjaví ako vrah všetkého ticha.
„Jednu kávu, prosím,“ zavolal som na čašníka a zbehlo mi prikývol, on jediný okrem toho pána v obleku a mňa nebol polonahý. Zapálil som si cigaretu, mimochodom ako vždy. Klobúk som si stiahol do očí a cez vydýchnuté kruhy cigaretového dymu som prebehol očami všetky dámy v miestnosti. Nik už nezhasol, teda ešte nie.
Čašník mi doniesol kávu a popolník. „Nech sa páči, pane.“ Jeho tvár plná nezakrytého rešpektu si zaslúžila odo mňa almužnu v podobe slušného prepitného.
Začínalo to vyzerať tak, že tieto dámy ktoré mali s polotovarom spoločného viac než dosť sa mi ponúknu čo chvíľka viac než zadarmo. Ja však nie som mikrovlnná rúra ani sporák, nepotrebujem takýto polotovar. Z majestátneho dojmu ktorý z mojej osoby zrejme majú by sa stal pri prvom prehovorenom slove najviac tak mraziaci box.
Dopil som kávu, nasadil vlčí úsmev a bez slova odišiel z miestnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár