Tep sa mi zvyšuje, fakt zvláštny pocit. Ako keď čakáte v rade na zmrzlinu a dá sa Vám cikať, až mechúr vo švíkoch praská. Moje prvé rande a má skončiť katastrofou? To nie!
"Stoj, počkaj, kam ideš?" Kričím na ňu tak, aby sa nezľakla (akože jemným hlasom) a trošku som pobehol. Ona nie aby spomalila, ale naopak! Ona mi ti tam začne utekať, by si zaslúžila lopatou po kolenách.
"Ponáhľam sa domov, uvidíme sa na nete. Snáď..." Zakričala jasne a zreteľne.
Ja ako správny športovec, ktorý behá akurát tak od chladničky k stoličke za počítačom (to sa tiež spotím ako maratónec), som ju nakoniec dobehol tesne pred jej bytom. Zachytil som ju za ruku, strhol ju pred seba a oprel o barák (samozrejme jemne a decentne). Celý zadychčaný, čelo spotené ako uterák mojej babky po sprche, som z jedného výdychu povedal:
"Čo sa deje?" A takmer som ju opľul, no stihol som slinku prehltnúť, počkal som dajakú tú minútku a pokračoval som ďalej. "Nič zlé si nepovedala, nemáš prečo utekať a skrývať sa spred mojich očí. Alebo ti bolo so mnou...?"
"Bolo mi s tebou skvele, ale tak,.." Zamrmlala a stisla mi ruku prieč veľkou neistotou. Pritiahla ma slabučko k sebe, zdvihla hlavu a svojimi krištáľovými hnedo-zelenými očami sa pozrela do mojich, jej rudé líčka sa jemne pousmiali hanblivosťou.
"Žiadne "ale", Klaudia. Tvoje pocity sú dôležitejšie, než čokoľvek iné. Pre mňa určite, a to ťa poznám len dnešnú chvíľku. Páčia sa mi tvoje slová, tvoje myšlienky; páčiš sa mi ty."
Chytil som jej aj druhú ruku a pritiahol som ju k sebe....
Neopísateľný pocit. Čo ma čaká ďalej? Som napätý, ale to napätie teda stojí zato.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
acheraya
8. 2.febuára 2011 19:02
Podľa mňa najlepšia časť
Napíš svoj komentár