odkiaľsi z východu zadul chladný vietor. ruská zima.
kráčajúc v tomto tichu si pripadám ako z kriminálky, ako sériový vrah, ako symbol smrti.
žlté pančucháče plávajúce riekou z akejsi zapadnutej komunity vo vrchoch dodávajú celej tej situácii absurdnosť.
keď sa ozvú prvé tóny vyzváňania môjho mobilu, srdce sa mi rozbúcha a na zlomok sekundy chcem skríknuť.
"haló."
z druhej strany sa na mňa vyvalí ohlušujúci rev matky, tigrice.
"mami, za desať minút som doma. môžeš mi to potom vysvetliť."
krátka odpoveď je maximálnym kontrastom ku celému predošlému monológu.
je tma. ticho. zima. a opäť zima.
zuby mi drkocú a všetko sa mi trasie pred očami. v uličke nesvieti ani jedno svetlo a z okien sa na ulicu šíria hrôzostrašné tiene žalúzií.
v tom sa moje nohy o čosi potknú. lakte v obrane vystrčím dopredu a potom už cítim iba pálivú bolesť.
prekážka bola podozrivo mäkká, čudne poddajná... podsvietenie môjho telefónu nestojí za veľa, ale pri prvom dotyku svetla s predmetom v ústach viac neudržím výkrik.
tvár, čudná nehybná tvár, sa na mňa díva prázdnym pohľadom. telom mi otriasajú emócie, rozsvietili sa prvé blízke vchody, ľudia na ulici ....
pri najbližšej príležitosti sa toho telefónu zbavím....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár