Pršalo. A my sme sa pohádali kvôli skrini. Od rána bol ten deň akýsi čudný. Smutný a ťahavý, taký ojedinelý v letných horúčavách, ktoré tento rok navštívili našu krajinu.
Dlho sme sa nemohli dostať von z postele. Sivá obloha vonku pôsobila chladne a človeku sa v taký deň naozaj nič robiť nechce. Iba sme ležali a dívali sa von oknom. Zdalo sa mi, že tak, ako oblaky, nehýbal sa ani čas.
Okolo dvanástej som pocítila hlad. Zišla som z postele a podišla som k onku. Kľakla som si na zem a s výdychom som sa natiahla na kôpky prádla, ktoré boli poukladané na zemi. Odkedy sme sa prisťahovali, máme to tu takto. Na veci nám sadá prach a ani večné upravovanie kôpok do komínkov nepomáha stlmiť efekt provizórnosti.
Jemne som naznačila, že by sme s tým mohli už niečo urobiť. Vytiahla som čierne tričko a snažila sa z neho oprášiť biely povlak.
"Skriňu si bohužiaľ nemôžeme dovoliť." Zase mal pravdu a mňa to zase hnevalo.
Pár mojich podráždených poznámok a konflikt sa už nedal tak ľahko uhasiť. Musela som ísť na vzduch.

Obula som si staré papuče a vyšla do záhrady. Vonku už len poprchávalo. Bola mi zima a triaslo so mnou keď som sa snažila vyrovnane kráčať po vysokej tráve, ktorá rástla pomedzi stromy v našom malom sade. Nohy som mala mokré a studené. Môj hnev bol však priveľký na to, aby som sa vrátila domov. Chvíľu som stála pod stromami a potom som sa rozplakala.
Čakala som, že príde von. Povie mi, že síce mal pravdu, ale nejako sa pokúsi byť môj hrdina a skriňu vyčaruje. Pekne sa udobríme a pôjdeme sa najesť. Namiesto toho som však vonku strávila vyše hodiny a keď som už mala modré aj nechty, chtiac nechtiac, vrátila som sa dnu.
Sedel v kuchyni. Na jednej z dvoch stoličiek, ktoré sme vlastnili. Každá iná, vôbec nepasovali k stolu. Postavila som sa na prah a oprela sa o zárubňu. Iba sme tak na seba hľadeli a počúvali dážď, ktorý sa už zase spustil a jemne klopkal na okná.
"Teraz sa to jednoducho nedá." Povedal a postavil sa. Bol vysoký.
Podišiel bližšie a objal ma. Po krátkom tichu ma trochu podpichol poznámkami o tom, že som tvrdohlavá a bude to mať so mnou ťažké.

Na druhý deň ráno sa mi zdalo, že ten predošlý deň neexistoval. Že sa mi iba snívalo o skrini a daždi. Vonku bolo krásne slnečno. Ale keď som sa z postele pozrela pod okno, kôpky mi pripomenuli, že to všetko bolo naozaj.
S prekvapením som zistila, že v posteli ležím sama. Jeho strana bola odhrnutá a pyžama ledabolo prevísala cez okraj postele. V dome bolo ticho.
Vošla som do kuchyne, kde voňala biela káva nachystaná na sporáku. Bola ešte teplá. Ku káve som si spravila pár chlebíkov so zeleninou a sadla som si vonku na schody. Studené, ale plné slnka, ktoré už takto ráno neskutočne hrialo.
Asi po pol hodine som začula v záhrade búchanie. Položila som tanier a hrnček na schody a bosá som sa vybrala za zvukom.

Sedel na malom stolčeku pod jednou z jabloní a niečo majstroval. Okolo seba mal pár dosák rôznej veľkosti a v ruke držal malé kladivo. Jediné, čo sme mali. Snažil sa zabiť klinec. Vyzeral ako malý chlapec, ktorý stavia búdu pre psa.
Keď ma zbadal, usmial sa a poprial mi dobré ráno.
"Sused potreboval vŕtačku." Povedal a čakal, čo na to poviem.
"Ako súvisí vŕtačka s tým, čo tu robíš?"
"Spomenul som mu skriňu..." Ďalej ani nemusel hovoriť. Žiadna psia búda. Skriňa. Cítila som sa hlúpo a zahanbene. Ako malé decko som si vydupala nábytok.
"To si nemal. Predsa sme to už uzavreli, nemusel si..."

Položil náradie a vstal. Zase som si uvedomila tú jeho výšku. Preskočil dosky a ocitol sa tak blizučko, že som mu mohla zrátať mihalnice.
"Niekto ťa má rád a poslal ti po susedovi dosky. Mala by si byť vďačná." So širokým úsmevom ma objal.

Už je nám súdené objímať sa po stojačky.

 Blog
Komentuj
 fotka
sipimoponkapa  11. 8. 2012 23:49
naozaj krásne
Napíš svoj komentár