ja neviem, k ničomu inému som sa dosiaľ nedostala. stále dookola pozerám film, ktorý som nikdy nechcela vidieť. už sa ani nebránim. no... možno trochu...
lenže niekde sa to musí odraziť. čo ja viem... napríklad na šťastí. na neustálom šťastí, ktoré mám. že ho to neprestalo baviť. byť stále na mojich pleciach. čo nedokáže pochopiť, že takto prídem o svoje zdravie? smola sa aspoň lepí na päty a nezaťažuje moje ramená...
alebo nech mi už nevadia moje oči. a všetko čo na sebe mám. keby som bola aspoň trochu normálna...
lenže doteraz je to vo vegetatívnom stave. všetko.
celý film.
je o obyčajných ľuďoch na posteliach. s obyčajnými zlomeninami a obväzmi. do čerta!
asi som bola dlho preč.
rozmýšľam, čo s tým urobím.
ak ma šťastie opustí, tak zomriem. totálne... možno len duša... ale zomriem.
ak sa ma nepustí, budem klesať ku dnu. až sa nakoniec udusím.
neviem čo je lepšie. ale viem, čo by mi povedal on. zaťať päste, vysadnúť šťastene na chrbát a napredovať...
A TERAZ BUĎ HRDINKA!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
prakticky po prvýkrát mám pocit, že chápem, čo si napísala
a ako vždy si želám, aby to vyliezlo zo mňa