Expedícia Rumunsko pod krycím názvom DONT BE SUCH A PUSSY SILVIA

Poznáte to, dlho ste nikde neboli, potreba vypadnúť vnútri stále neutíchajúco rástla. S nikým sa nedohodnete a spontánne booknete letenku do Rumunska. Že šak, samozrejme že sa niekto nájde a nenechajú ma v tom samú. Omyl. Dni do odletu sa blížili a ja som to stále absolútne neriešila. Občas som sa kohosi spýtala či by šiel so mnou, mala som asi 5 nerozhodných záujemcov, žiadne očakávania, takže som nebola nakoniec ani sklamaná. Posledné dni do odletu ma skolila choroba, spolubývajúci ani nepočítali s tým že niekam pôjdem. But I was like.. watch me!  DD ono vlastne hlavný dôvod toho že som šla sama bol vyliezť zo svojej ustráchanej ulitky, komfortnej zóny, jednoducho chcela som si sama zo seba spraviť pokus ako až ďaleko som schopná zájsť. Vždy som bola na cestách tá ktorá sa spoliehala na druhú osobu, hlavne s orientáciou s ktorou mám OBROVSKÝ problém.  Organizačné schopnosti sú taktiež na bode mrazu. Deň pred odletom som premýšľala kam by som asi tak mohla ísť. Bookla som ubytko v meste do ktorého doletím a taktiež do mesta vzdialeného 200km odtiaľ, pretože som si náhodne našla cez appku blablacar človeka ktorý tam ide. Ani som sa nezamýšľala nad tým čo tam budem robiť, že pôjdem do auta s cudzím človekom a cesta potrvá tri hodiny. Celý tento trip sa niesol v duchu dont think, just do.

Deň odletu:

Na letisko ma viezol brat s frajerkou, meškal 30 minút a stáli sme v kolóne 5 minút pred zatvorením gejtu. Nepovedala som im ani slovo o tom akí sú nezodpovední a že im veľmi pekne ďakujem za dodrbaný výlet. Vyhodili ma pred letiskom a brat mi ešte dal veľmi milý darček pre šťastie - struk cesnaku. D nahodila som beh jak nikdy, išla som vypluť vnútornosti, počas behu si obúvam pravú topánku ktorej som sa pri kontrole musela vzdať. Pohoda, SOM TAM!

Šťastne sme doleteli, zúfalo sa pokúšam kúpiť lístok na MHD, nikto mi nerozumie. Nakoniec som ho nejako vyžobrala a sledovala na aký autobus nastupuje väčšina. Cestou do centra sledujem surové Rumunsko v jeho plnej kráse, staré ošarpané domy, túlavé zvieratá a KOSTOLY. KOSTOLY EVERYWHERE. Chodím po meste, užívam si pocit samoty, dokonca aj toho že mi drvivá väčšina nerozumie. Nastal čas na check-in. Prídem do hotela kde mi pani krkolomnou angličtinou vysvetluje že tam rezerváciu jednoducho nemám. Ukazujem jej potvrdenie, zisťuje že ma zapísala na iný dátum a majú plný stav. Pekne poďakujem a odchádzam. Za pochodu bookujem nové ubytko. Tentokrát ma nikto nevyhodil iba som mala s pani pár trápnych chvíľ pretože sme si nerozumeli./ zabudla som dodať že som dostala od kamoša pred odletom zápisník, vraj môže prísť vhod, najlepší darček ever!! vážne, je celý dočmáraný a lepšie sa mi vysvetlovalo cez skicy /Padám unavená do postele, dolaďujem detaily s Alexandrom, človekom ktorý ma zajtra povezie do ďalšieho mesta. LALAlALAAAA 

DEŇ DRUHÝ:

S Alexom sme sa dohodli na 8 hodinu ráno pred jeho školou. Zbalená odchádzam na recepciu odovzdať klúč. Nič. Nikde nikto. 5 minút. Nič. Klúčik teda nechávam schovaný za recepčným pultom a odchádzam, nakoľko som zaplatila popredu cez net. Píšem že nestíham, ukľudní ma jednoduchým dont hurry thats okay. Najs. Stretám sa, v pohode týpek, vraj je v meste autom prvý krát a cestou mi rozpráva o tom ako sa s ním rodina bojí jazdiť, ževraj som celkom pokojná. Ukazuje mi rôzne zaujímavosti typu hádaj čo je toto za cestu! ..neviem..fakt neviem..keď sa zotmie je tu veľa prostitútiek, škoda že ideme takto skoro. D rozmýšlam nad sebou, aká som uvoľnená s človekom ktorého som nikdy nevidela, keď tu zrazu zastaví pri lese. Znervózniem, no Alex ma upokojí so smiechom a so slovami, že musí ísť srať a že mu nemám ukradnúť auto, mama by ho vraj zabila. Cestou vyfajčí pár cigariet, jednou ma nechtiac popáli nakoľko zbadal policajtov a rýchlo mi to narval do rúk aby som sa tvárila že je moja. Spievame si. Sharujeme jedlo a vodu. Je mi zvláštne z toho aká som, úplne iná ako doma. Ale presne o toto mi šlo. Alex stále neveriacky hovorí čo ma to napadlo, že som bláznivá a že to robia ženy len vo filmoch. Pred rozlúčkou mi dá ešte pár cenných rád. Pobehám mesto, spomínam na Alexove slová o mojej bláznivosti..nachádzam reštauráciu a vchádzam dnu. Obsluha nerozprávala po anglicky, dostala som jedáliček v rumunčine bez obrázkov tak som len ukázala prstom na to čo som netušila čo je a dúfala že to bude konzumovateľné. It was pretty disgusting. Šla som na hotel trochu sa odbremeniť a vytiahnuť si veci z batohu. Otvorila som hotelové dvere a asi 70 ročný pán, úsmev od ucha k uchu. Ešte som nepovedala ani slovo a pán vykríkol SILVIA WE ARE WAITING FOR YOU! ....takže turistov asi často nevidia srčil mi do rúk rovno dva klúče, vraj come take a look! dostala som na výber z izieb ešte aj za 25 eur som bola ubytovaná v **** Hoteli s raňajkami, županom, papučkami a vínom na privítanie. Rumunsko. Láska. Toto mesto je preslávené hradom Corvin, môžete ho vidieť na fotke ktorú som pridala. Nikdy som nevidela krajší a väčší hrad. Obrovské. Prechádzam sa po okolí, zbadám mačiatka, následujem. Mača ma dovedie až k stánku so suvenýrmi, v ktorom predáva sympatický týpek s ktorým sa dáme do reči. Small talk, pár slov. Odchádzam. 20 minút na to ma chalan nájde v meste, pozdravíme sa, idem ďalej. Asi za 10 minút ma dobehol. Či mi nevadí malá prechádzka. V hlave som ubíjala kladivom ustráchanú Silviu ktorá kričala nie nie nie cudzí človek vôbec nevieš čo máš od neho čakať. Ustráchaná Silvia je preč. S úsmevom pritakávam a sadáme k potoku. Chalan vytiahne z batohu flašu rumu a ubalí si pár cigariet. Nadšený mi rozpráva o tom že verí na lesné víly a že vyzerám na to že by som si s nimi rozumela tiež. Veľa sa smejeme, po hodine ma odprevádza k hotelu. See you tomorrow! Hovorím a klamem. Pravedpodobne sa už nikdy s Florínom neuvidím. A možno raz hej!  

Čakali ma ešte dva dni na iných miestach, liezla som po kopcoch, do jaskýň - v ktorých bol človek a skoro som dostala infarkt. Veľa som čmárala do zošita keď zlyhávala ruka-noha komunikácia. Občas na pokraji vlastných síl no všetko som nakoniec zvládla. Skoro ma okradli, psíky neboli také kamarátske ako u nás, mačky som kŕmila ako holuby..vlastne som mala už veľmi peknú mačaciu armádu. Autobusová stanica bola bez autobusov, avšak s dodávkami ktoré mali za steračom papierik kam má namierené. Túto dopravu som využila niekoľko krát.  Vždy veľmi pobavená nakoľko som tam väčšinou bola ja a 60-85 roční ľudia počúvajúci rumunské ľudovky na celé auto, spievali a modlili sa vždy keď vodič prudko zabrzdil. A vlastne, nechce sa mi to tu rozpisovať celé, ale bolo to všetko hrozne silné, veselé, občas menej veselé, avšak to je život.

Týmto som vám len chcela rozpovedať príbeh ako som začala byť odvážnejšia a možno  niekoho inšpirujem aby si zbalil batôžtek a vyrazil niekam sám.  

 Blog

25 0 0 1 5

Komentuj

6 komentov k blogu