Začne mi zvoniť mobil a ja sa ho snažím nájsť a po prípade rozkopať. Chvíľu sa pokúšam prebrať a uvedomiť si že dnes znova do školy.
Necelá hodina príprav ubehne ako voda a ja zisťujem že znova nestíham a oficiálne za päť minút mi má ísť autobus. Môžem len dúfať že autobusár znova papá tekvicové jadierka a ide spomalene.
Prídem na zastávku kde ešte nikto nestojí. Zase mi idú dopredu hodinky. Začnú prichádzať ľudia a moje dve kamošky - spolužiačky. Spolu odpočítame koľko dní chýba do piatku a už sa k nám rúti ujo autobusár ( oficiálne môj najobľúbenejší) ktorý jazdí každé ráno. Stojíme síce na konci radu ale natŕčame uši lebo zaznie legendárne : "Postupte si do zadu ! " Záleží odo dňa či pridá pripomienky ohľadne nejakého psa čo je vraj vzadu a že či to má každé ráno pripomínať. Keď nezaznie táto legendárna veta, čo sa síce stáva málokedy, väčšinou je celý deň divný, vymyká sa "normálu" .
Konečne nastúpime do autobusu a pri troche šťastia stojíme na schodoch a užívame si parádny výhľad z autobusu. Povzbudzujeme uja autobusára k predbehnutiu traktora a pozorujeme jeho dokonalú techniku jedenia tekvicových jadierok počas jazdy. Krava z rozhlasu hlási aká nasleduje zastávka a vôbec ju netrápi že to všetci vieme, a že lezie na nervy nám aj šoférom.
A stojíme na zastávke. Musíme vystúpiť lebo autobus je preplnený a ľudia nemajú ako vystúpiť. A tak pešo prejdeme k škole i keď máme zastávku i tesne pred ňou. Vojdeme dnu a prvé otázky znejú : "Máte úlohu ? " A samozrejme že najčastejšia odpoveď : "My sme mali úlohu ??" A tak nastáva maratón opisovania úloh, ktorý je naozaj veľmi komický a predpokladám že ho každý z vás pozná (netvárte sa že nie, ja viem, že áno ) .
Zazvoní a začne (m)učenie. Túto časť väčšinou prežívam bdelým spánkom takže vám o ňom veľa nepoviem. Samozrejme že zaznejú hlášky typu : "Povedzte len tak z brucha.... Ale nie zase úplne z brucha" alebo už naše typické : "Yes my friend, yes... "
A tak sa striedavo smejeme a stresujeme že istá naša spolužiačka zase oznámi profesorke že sme mali úlohu ktorú okrem nej nikto nemá.
Po celý deň sa tešíme na obed a zrazu sa na ňom konečne ocitneme. Blíži sa odchod domov. V autobuse sedím a hovorím si že dnes sa už začnem učiť. Prídem domov a ani neviem ako a je večer. Nahádžem veci do tašky s vedomím že zase nemám polovicu úloh a teším sa na ďalší deň plný hlášok a nestíhania.....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
verus12
17. 10.októbra 2011 16:48
Like pekný, podaril sa (thmbus)
Napíš svoj komentár