čas po čase dych zataja.
Ruka v ruke krvácajú,
bozky si už nevracajú.
Iba bez slov, bez odvahy
strácajú tie zvyšky snahy.
Posledný krát do očí pohľady,
plakať budú už na vlastné náklady.
To všetko bolo zbytočné?
pýtajú sa obaja.
Aj chvíle nehy polnočnej
a uličky do raja?
Zbytočne prečítať zas
dal sa človek človeku.
Po chrbte prechádzal mráz,
nezáležalo ani na veku.
Jeden chcel lietať, druhý byť vtákom,
svojimi dotykmi rušili zákon.
Sny boli skutočné,
skutočnosť bola snami.
Jeden však hľadel srdcom
a druhý len očami.
Bolesť cíti, v pravde je stratená
na sladké reči bola dnes lapená.
On bol ten čo poskladal sieť
a dievčenské srdce prebodol hneď.
Ona chce umrieť
jemu je to jedno
chcela sa vzoprieť
vraj si je sama na vine...
Srdce mu chce odpustiť,
no duša jej krváca
Bodá ju každé slovo
i myšlienka priviata.
Suchý vánok v očiach
zaliatych slzami.
Plamienok navždy dohorel,
nie je tam ani iskrička
zrazu i on z nej ochorel.
Vie, že ju mal rád,
no nedala mu čo chcel.
Tak ju len ľahko odkopol,
len vymeniť ju bol jeho cieľ.
Na čo sa bude trápiť?
Koľko takých je na svete,
čo mu hneď dá to najcennejšie
Prinesie väčšie obete.
Spln mesiaca, tma je prázdna,
dýchať zrazu bezcenné.
Teplo z pier zmývajú slzy
a ruky samé, skľúčené.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár