Človek sa niekedy zamýšľa nad zbytočnosťami a dôležité veci mu unikajú. Ale čo je dôležité a čo podstatné? Často chceme to, čo nemôžeme mať. Chceme byť s niekým, kto o nás nestojí a možno nechceme byť práve s tými, ktorí dúfajú v našu prítomnosť. Je to zvláštne, neviem či je to zákon schválnosti alebo nejaká nevysvetliteľná vec, možno len jeden obyčajný život, v ktorom každý chce, to čo nemá a neuvedomuje si koľko toho má. Dnes som sa tak zamyslela nad tým podstatným a nepodstatným. Neprišla som nato, na čom mi má záležať, čo je pre mňa naozaj dôležité, ale na niečo iné. Uvedomila som si, že som veľakrát nechala svoju šancu, len tak. Len tak sa mi vysypala z dlaní a občas sa vyliala do mora nezmyselností. Dokonca boli aj momenty, možno ani nie tak dávno, kedy som sa nedotkla toho, čo som mala na dosah. Neviem či to bola hanblivosť a či strach, ale v každom prípade sa mi zdalo, že to má aj iné dôvody. Bol tam strach, niekde v hĺbke mňa, pretože som ho naozaj mala. Možno to bol strach, že konečne budem stopercentne šťastná a že sa to skoro skončí. Ale mať strach pred tým ako sa niečo vlastne začne je hlúpe. Možno som mala obavy, že jeden dotyk mi nebude stačiť, že budem túžiť stále viac a viac po niečom čo sa skončí . Vedela som, vždy som vedela, že je nezmyselné sa trápiť, ale ono to bolo pekné, také pekné trápenie, ktoré nikto aj tak nepochopí. Načo aj? Úplne stačí, že to chápem ja. Mám v tom občas chaos, pretože občas človek iné cíti, iné mu hovorí srdce, iné rozum. No veď to každý pozná, že nevie koho poslúchnuť . No skončila som pri tom strachu, ktorý ma zatiaľ nikde neposunul, len mi bránil v tom, aby som možno konečne robila v daný okamih čo cítim a čo chcem. Možno chýbalo odhodlanie a možno ho bolo tak veľa, že som mala opäť strach, že to vypáli úplne inak ako chcem a moje odhodlanie sa zmení len na nejaký trápny okamih alebo niečo podobné. Každým dňom sa ten strach zmenšuje, ale každým dňom jeho význam klesá, pretože čo chvíľa sa už nebudem báť. Možno o chvíľku budem mať odhodlania dostatok, ale minie sa mi čas. Už sa blíži každým dňom okamih, kedy sa aj ten strach rozplynie a zostane možno z neho len prázdne miesto. Človek možno konečne pochopí čo cítil a cíti, ale už nebude nikto , kto by to mohol pochopiť a kto by to mohol oceniť. Možno je lepšie klamať, aspoň trošku, nepriznať pravdu, lebo potom by bolo všetko ešte horšie. A tak klamem, aj malé lži môžu ublížiť, ale ja stále zatĺkam veci, ktoré boli dávno odkryté a na ktoré sa zabudlo.. ani neviem prečo. Možno, že sa ešte chvíľu chcem báť a možno by mi stačil pocit, že ešte dostanem šance, ktoré budem môcť využiť alebo také, ktoré sa jednoducho ako piesok vysypú na zem, zostanú pošliapané a nikto si na ne nespomenie. Ja si na ten piesok budem pamätať a každé jedno zrnko, ktoré mi zostalo v dlaniach si uložím v spomienkach a zostane tam už navždy. na šance si treba pamätať, rovnako ako na malé klamstvá a strach, ktorý človeka nikde neposunie, ale možno zabráni aspoň trochu, aby sa viac trápil....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
enka  11. 3. 2008 19:49
Veeeľmi peknééé.... wow... viem o čom
Napíš svoj komentár