- Martin? Si to ty?
- Áno mami.
- Ahoj. Nestraš ma. Už si doma?
- Hej, dnes nemám tréning.
- Pôjdeš prosím ťa po malú? Nejako nestíham.
- Jasné. Len si zanesiem batoh do izby.
- Dobre, ďakujem.
Ahojte. Teda. Volám sa Martin. Mám 12 rokov, som ale piatak. Prečo? Rok som bol v kóme. Keď som bol tretiak, bývali sme vo veľkom rodinnom dome neďaleko Liberca. Teraz bývame na Slovensku, u starkých. Už štyri roky. A čo sa stalo? Neďaleko nášho domu bol les. Veľký, s vysokými stromami, málo ľudí sa tam odvážilo chodiť. Bol to les opradený legendami. Vravievalo sa, že každých 500 rokov v tom lese horí. Ale nikto nikdy nevedel, kedy bol posledný požiar. Posledný požiar, ako sa neskôr ukázalo sa konal 22.2.1506. Boli sme ešte malí, čiže ja som mal 8 rokov a moja sestra - Nikoleta nemala ešte ani rok. Bolo ráno asi 9.30 a presne si pamätám čo sa dialo. Z lesa bolo počuť ručanie zvierat, dupot a iné strašidelné zvuky. Ale nič nebolo vidieť. Horelo. Môj ocko sa podujal, že sa pôjde pozrieť čo sa tam deje. Viac, som ho už nevidel. Oheň sa blížil aj k nám, zasiahol náš dom. Potom si spomínam až na leto 2007, keď som sa prebral z kómy. Čiže v kóme som bol rok aj pol. Ťažko sa mi vracalo do života, ale už je to v poriadku. Zmenili sme prostredie. Z blízkosti lesa, teraz bývame v centre mesta.
- Ahoj Martinko! Prišiel si po Niku?
- Dobrý pani učiteľka, áno. Mama sa necítila dobre a má veľa práce.
- Samozrejme, v poriadku. Ako škola?
- Viete čo, ide to. Zatiaľ mám jednotky aj nejakú dvojku. A kolektív tiež v poriadku.
- Maťko ahoj!
- Niky! Poď ideme domov maminka nás čaká! Čo to máš? To je pekné.
- Toto si ty. A toto mamička a toto som ja, toto babka a toto dedko. Ale všetky deti kreslili svojich oteckov. Ako vyzeral ten náš?
- Bol veľmi vysoký a stále sa usmieval. Mal modré oči a hnedé vlasy. Ale ja už si tiež naňho veľmi nepamätam. Je to už dlho.
20.februára 2010
Dnes som prišiel na zaujímavú dátumovú náhodu. Alebo to nie je náhoda? Z kómy som sa prebral v piatok trinásteho. 13.8.2007. A moja sestra sa narodila 13.8.2005. Mama sa narodila 26.2. a 26.2.2006 vyhlásili otca za mŕtveho. Les horel 22.2.2006. A moja stará mama sa narodila 22.2. Ja som sa narodil 6.3.1997. Ale so šiestym marcom sa zatiaľ iná udalosť neviaže. A ani by sa nemusela...
Povedal som starej mame na čo som prišiel. Povedala, že je to veľmi zaujímavé. Stará mam je síce poverčivá, ale takýmto veciam väčšinou pripisuje nejakú realistickú vec. Ale je vlastne môj život realistický?
- Ahoj mami.
- Ahoj Martinko. Aké boli známky?
- Ale v pohode. Dve jednotky. Z matiky a z dejepisu.
- Super šikovný. Maťo ja idem pracovať dobre? Nika spí, keď sa zobudí príď ma zavolať. Budem hore v pracovni.
- Dobre mami. Spoľahni sa.
Mama je bytová architektka. čiže návrhy môže robiť doma. Kým sme v škole ide si pozrieť priestory a tak a po poobediach pracuje. V Čechách pracovala tiež ako architektka. Ale skôr takých väčších vecí. Ako napríklad domov. Teraz robí už len design izieb.
- Martine! Ahoj!
- Teta Eliška! Dobrý deň! A vy čo tu na Slovensku?
- Přijela jsem se na vás podívat. Jak tu žijete. Ale si vyrostl. Máma ti neříkala, že přijedu?
- Nie. Nič mi nevravela. No teraz je hore v pracovni, pôjdem ju zavolať. Malá spí.
- Dobře. Ja si zatím odskočím.
Teta Eliška. Mamina staršia setra. Býva v Prahe. Nevidel som ju už vyše roka. Ale prečo prišla sama? Bratrancovi sa nechcelo? No veď samozrejme má šestnásť. Ale stalo by sa mu keby prišiel pozrieť svojho bratranca? Ktovie čo s ním zas je.
21.februára 2010
Neviem čo sa to deje s mamou. Nepovedala mi, že príde teta. A dva dni je stále zavretá v pracovni. Podľa mňa sa niečo stalo. Mama nikdy nebola najveselšia, alebo bola určite veselejšia než teraz. Cítil som v kostiach, že sa niečo deje.
- Mami?
- Áno Maťko? - Mama sedela v kúte, v pracovni a bola smutná. Videl som to na nej. Ale keď ma zbadala usmiala sa. Ale vedel som, že to nie je naozajstný úsmev.
- Mami, ja viem, že sa niečo deje. Si stále smutná. Mami povedz mi to.
- Maťo. Nie, ešte nie. Inokedy.
- Mama! Povedz mi to! čo sa deje?
- Martinko, prepáč, ale teraz ti to nepoviem. Nika už spí?
- Áno spí a povedz mi to!
- Zatiaľ ti to nepoviem! Nie som si ešte istá.
- Aspoń mi povedz o čo ide.
- Nie. Počkám na výsledky.
- Výsledky? Aké výsledky? Si chorá?
- Maťo choď spať, prosím.
- Mami...ja...no dobre. Ale povieš mi to zajtra.
- Neviem..teda..choď spať. A povedz Eli nech za mnou príde.
- Dobre. Dobrú noc mami!
- Dobrú, Maťko.
- Čo je s mamou? - spýtal som sa tety Ely keď vyšla s maminej pracovne.
- Maťko, ja sama neviem. Tina mi to nechce povedať. Vieš aká je.
- Ja mám ale pocit, že to bude dačo strašné, čo nám zas zmení život od základov.
- Ja neviem.
- Teta, ja to cítim v kostiach. Už mám týždeň také divné tušenie. Ako keby sa malo stať niečo strašné. Ale neviem čo.
- Synovček môj ja neviem. A choď už spať, lebo Tina bude vrieskať.
- Dobre, teta. Ale zajtra to z mamy dostanem.
- Dobre Maťko. Zajta nám to určite povie. Dobrú noc.
- Dobrú.
6.marca 2010
Mám od rána veľmi zvláštny pocit. Dnes mám trinásť a je to celé také zvláštne. Mám pocit ako keby sa niečo malo stať. Ale neviem čo. Nike sa ale nič nestane. Cítim to v kostiach.
- Buum! - ozvalo sa s kuchyne. Rana. Znelo to ako keby mam spadla! Mami!!!
- Mami! - mama ležala v kuchyni na dlážke! - Mami! Teta Ela! Rýchlo! Mama odpadla!
- Maťko! Volám sanitku! Buď pri nej!
Ja som to vedel. Mama je chorá. Má rakovinu. Nechcela nám to najprv povedať, lebo si nebola istá. Ale dnes už sme si istí všetci. Bál som sa priznať si to, ale moje tušenie bolo niečo také. Že sa dačo stane mame. A moja predtucha sa potvrdila. Teta Ela vraví, že mám dar. Ale aký? Je to dar? Kliatba? Neviem. Ale jedno viem. Nie som obyčajný. Ja mám stále pocit, ako keby sa niečo stalo. Vtedy pri tom požiari. Ako keby som bol vyvolený. Žeby ma niekto alebo niečo v ten deň do dačoho zasvetilo. Ktovie čo sa vtedy vlastne stalo. Čo sa stalo 22.2.2006. Vtedy sa môj život zmenil. A ja mám stále pocit ako keby som mal nejaké posolstvo. Ale nie celé. Ako keby sme boli dvaja. Áno. Musím nájsť spriaznenú dušu. Ale kde? Ako? Čo keď je to nejaká predtucha zas? Čo sa to deje? Toľko otázok sa mi hmýri hlavou!
22.februára 2006
V malom dome na okraji nášho lesa bývalo malé v tej dobe osemročné dievčatko. Narodila sa 6.3.1997. Volala sa Martina. Počas požiara upadla do kómy. A bolo jej dané posolstvo: " Ak nájdeš sebe rovného, ktorý bude mať schopnosť takú ako ty, vyriešite záhadu tohto lesa. Máš na to päť rokov." Martinka bola zmätená. A stále aj je. Vie, že má hladať Martina. Ale nevie kde. A ani koho.
12.marca 2010
Pozeral som sa pred seba. Stála naproti mne. Vysoká presne ako ja. Aj farbu vlasov sme mali rovnakú. Obidvaja sme mali modré oči. A stopy po popáleninách. Zdvihol som pravú ruku. Ona tiež. Odkašľal som si. Ona tiež. V tej istej chvíli. Naraz. Na stotinu presne!
- Martina. - ozvala sa po chvíli.
- Martin. - odvetil som jej.
- Ja...Mám pocit, že si to ty.
- Že som kto? A kto si ty? Ja mám pocit ako keby som ťa už videl.
- Ja tiež. - niečo im obom šepkalo, že je to to. Posolstvo. O ktorom vlastne nič nevedeli.
- Ak nájdeš sebe rovného, ktorý bude mať schopnosť takú ako ty, vyriešite záhadu tohto lesa. Máš na to päť rokov. - vyslovili zrazu obaja naraz.
- S kadiaľ to máš? - vyhŕkol Martin. Táto veta ho prenasledovala už šesť dní.
- Tá veta ma prenasleduje už šesť dní. V kuse sa mi omieľa v hlave.
14.marca 2010
V posledných dňoch sa všetko nejako mení. Mama, Martina,... Ale niečo na tom bude. Tá veta. Tá podobnosť. Môj svet je zvláštny o tom som presvedčený. Ak nájdeš sebe rovného, ktorý bude mať schopnosť takú ako ty, vyriešite záhadu tohto lesa. Máš na to päť rokov. V kuse sa mi to omieľa v hlave. Mám päť rokov. Od požiaru? Alebo odkedy som to prvý raz počul? Teda buď mám čas do 22.2.2011 alebo do 6.3.2015. Čo je podstatný rozdiel! A čo sa stane keď na to neprídem? Rozhodne ale viem, že musím nájsť Martinu.
1.apríla 2010
Deň bláznov. Celé mi to pripadá ako prvoaprílový žart. Dnes som stretol Martinu. Spolu sme sa zhodli, že tá veta ma určite nejaký význam. Ale nevieme čo ďalej. Zatiaľ to necháme tak. Naše starké ale, že vraj niečo vedia. Teda cítim to. Ja neviem. Pripadám si divne!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár