Bola tmavá noc. Kvapky dažďa jedna za druhou dupotali po, už aj tak popráskanom asfalte. Scenéria pôsobiaca ako z doslova nepodareného hororu. Celá ulica bola zahalená hmlou, nikde nikoho, až kým som nezačula zlovestný výkrik. Preľaknutá som sa rozutekala, ku najbližšej lampe, aby som mala aspoň aký-taký rozhľad, v už aj tak zahmlenej uličke. Pozerala som tu i tam, avšak nikde nikoho, ba ani výkrik sa už neopakoval. Čo to mohlo byť? Prečo niekto kričal? Stalo sa niekomu niečo? Myseľ sa mi zmietala vo víre samých otázok a paranoidných úvah, čo mohlo zapríčiniť ten výkrik. Odpoveď sa žiaľ nedostavila. Po chvíľke státia pod lampou som sa rozhodla pokračovať ďalej v plánovanej ceste do neznáma, kde čas nehrá žiadnu prioritou, hlavne nie po tom ako ma ten „môj Božský“ poslal k vode! Krok za krokom sa ponáram hlbšie do tmy a zároveň prosebne hladím na žiarivý displej môjho, až priveľmi nečinného mobilu, či sa náhodou neozve. Po 5 minútach civenia na mobil som to vzdala a nahnevane hodila mobil späť do kabelky. Pomyslela som si: „však načo by aj?!!“. Nerátala som to, koľko sa už len tak bezcieľne túlam ulicami, bolo mi to jedno! Kráčam, kráčam zahľadená do tmavej cesty a v tom z ničoho nič, predo mnou prebehla neznáma postava rýchlosťou blesku, až mi vlasy zaviali. Nestihla som sa ani spamätať, keď neznámy chlapík bol späť a stál rovno predo mnou. Nechápavo som naňho pozerala, akoby nebol ani človek, ale nejaký zelený pocestný z Marsu na dovolenke, na hostiteľskej planéte . Čakala som, že niečo povie, ale on nič. Mlčal ako zaťatý. Po chvíľke ticha a rôznych mimických gest mňa naňho a opačne, prišiel ten moment. Prehovoril! Splietal jedno s druhým ako ho to celé mrzí, že ľutuje, čo spravil, že by chcel všetko napraviť. Ja som to však nejako extra nevnímala, mysľou sa mi preháňalo iba samé bla, bla a bláblablá. O ďalšie klamstvá nestojím. Možno, keby sa nevyhovára a na rovinu si prizná svoje chyby, by sa dalo aspoň niečo zachrániť, ale o takéto plané rečičky a sľuby už viac nestojím! Stačilo! Síce ma zožieral ničivý pocit straty milovanej osoby, trpela som viac, ako keby ma nejaký zúrivec dobodal nožom, ale je to len prechodný pocit beznádeje. Časom mi bude určite lepšie a budem rada, že som sa nenechala ukecať jeho sladkými sľubmi, ktoré v sebe držia ešte viac nebezpečného jedu, ako by bola kritická dávka nejakej kyseliny. Po dlhom splete mojich úvah, oddobrovaní si, že som sa rozhodla správne som ho iba s ľahkosťou odstrčila, aby mi nezavadzal v ceste a neprskal na mňa zbytočne toľkou kyselinou jeho lží, nech si ich nechá pre inú. Asi po desiatich krokoch, ktoré som stihla urobiť začalo svitať, áno toto svitanie je môj nový začiatok, začiatok lepšieho života bez zbytočných klamstiev a ľahkovážnych výhovoriek!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ivannna  1. 3. 2010 22:36
Wau super. Je uzasne ako sa da v tak kratkom rozsahu napisat tak skvely pribeh
Napíš svoj komentár