Jáj, no veď tie moje staré kolená, tie by vedeli rozprávať. Tie toho pamätajú, toľko, že by ma ani celý hmyzí svet netromfol. Už len to, keď uvážim, kam sa na mňa hrabe komár. Furt len cicia krv, fuj a že sa nebojí, že voľačo chytí od ľudí. AIDS a čo ja viem, čo ešte. To budem radšej od rána do večera obsmŕdať v zoo a očuchávať slony a opice, ako sa napiť z človečiny. Kriste na nebesiach, veď je to hnusné. Však práve preto sa ani nebavím s ciciakmi. Počnúc komármi až po blchy, vši a ploštice. Neznášam ich. Povyšujú sa nad nás ostatných a pritom sú to obyčajní ciciaci. Tvrdia o sebe, že sú majstri sveta, že dokážu skoliť na smrť človeka, ale podľa mňa sú to len fámy. Silne pochybujem o tom bájnom borcovi – komárovi, čo za noc vycucal dospelého človeka. Veď ho nikto nikdy nevidel! Síce po tom akte hneď aj umrel, lebo bol plný ako sud. Surovo vraj praskol ako balón s vodou a rozpleštil sa na milión kúskov. No a táto story sa už traduje zopár rokov. Tipujem, že si ju vymyslel chudák, čo si nikdy nepichol. Potreboval si uspokojiť svoje ego a tak začal tárať medzi svojimi až to došlo do bodu, kedy nevedel vycúvať a musel zahrať svoje trápne divadielko. Čiže namieril si to priamo proti stene a rozpučil sa.
Ježkovi oči, na čo som si akurát spomenula - na jedného včeliaka. Tiež skončil podobne. Neslávne. Taký milý bol, joj, z dobrej rodiny, veľkého včelstva, kráľovnej maznáčik. A pripomínal mi toho z rozprávky Pán včielka – Barryho Bee Bansona, lenže tento sa volal Cecil. Nanešťastie bol rozmaznaný ako svet. Raz spravil veľkú hlúposť v úli, za ktorú ho vyhodili. No nebolo by to zašlo až tak ďaleko, keby sa Cecil za ňu ospravedlnil. Lenže chlapec si zmyslel, že mu bude v divočine lepšie. A to bola chyba, totižto včely potrebujú pre svoj život komunitu. Keď sa však Cecil spamätal, bolo mu trápne vrátiť sa späť do úľa. Tak sa rozhodol navštíviť prarodinu z divého včelstva, ktorá sa z jeho príbehu akurát tak pučila od smiechu. U divých včiel totiž panuje anarchia, ktorá každému členovi nadmieru vyhovuje. A tak dobre fungujúce spoločenstvo bez pravidiel nemalo vôbec v pláne dovoliť domestikovanému trúdovi akokoľvek narušiť systém. Neostávalo teda nešťastníkovi nič iné ako skončiť so životom. Nenamieril si to síce proti stene, ale priamo do človeka. Snažila som sa mu dohovoriť, ale nemalo to ceny. Bol neoblomný. Nemohla som sa tomu prizerať, zatvorila som oči a otvorila ich až keď bol chudáčisko mŕtvy, na zemi. Nebolo mu už však pomoci.
Nie vždy je nedeľa. Raz si hore a raz dole a keď padneš dole, hore sa už nevyškriabeš. Ešteže som mucha, mňa to nečaká, určite. No a to som celá ja, snílek. Iba by som rozjímala. A to najnevhodnejšej chvíli, keď som chcela zistiť, čo to vlastne trčí zo steny. A tak letí, letí, všetko letí aj mucha Cece letí. Bzzzzz.
„Preboha, Fiškus, čo robíš na tej veci dole hlavou? Fiškus, počuješ ma? Počkaj hneď som tam,
pomôžem ti.“
„Nie, Cece, neleť sem, zostaň tam, kde si, lebo sa aj ty prilepíš!“
„Prilepiť? Ale netrep, hneď som pri tebe... Aáu, Fiškus, čo to je?!!!“
„ Mucholepka!...“
Vydýchol a to bol jeho koniec. Aj môj nastane, ani sa nezotmie. A v tom mi blyslo mysľou, čo mi vravievali stará mať: „Dieťa moje, stráň sa ty dlhej lepivej pásky, je o tisíc razy zákernejšia než plácačka. Tá nás omráči a hneď je koniec, ale lepka – mucholepka, to je pomalá a krutá smrť uväznením s hladomorom.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár