Stal tam osamotený ako maják v rozbúrenom mori,
kričal,no zakrýval tým skutočnosť, že sa bojí.
Obloha bola veľmi upršaná a tmavá,
všetko bolo divné,no vedel,že sa to stáva.
Nič výnimočné za tým hľadať nemohol,
chcel byť odvážny,no strach ho premohol.
Snažil sa ujsť,no tma ho dusila a trápila,
mal pocit,akoby ho nejaká tajná sila vábila...
A tak len šiel do tmy a nedokázal sa na nic sústrediť
no stále skúšal ten veľký strach na odvahu premeniť...
Drobná tmavá postava sa blížila smerom k nemu,
práve sa dostal do jej zrakového vnemu.
Šla stále bližšie a bližšie...
Bola to ona.
Tá,kvôli ktorej sa mu zrútil celý svet,
No neušiel,skôr naopak-šiel bližšie hneď.
Jej rysy videl stále jasnejšie,
no v hĺbke duše dúfal,že jednoducho-utečie...
Miloval ju,no ona ho už nemohla ani cítiť,
A tak sa rozbehla a snažila sa ho chytiť.
Chcela mu vynadať a možno aj vraziť,
Zatiaľ čo on chcel všetky staré časy vrátiť...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
lilbubble
27. 1.januára 2008 22:28
hmmm..welmi pekne ako fakt ze welmi welmi welmi pekne...aj ked smutne..ale pekne..
Napíš svoj komentár