tak som jej začala rozprávať,že nech to nerobí,že to je začarovaný kruh z ktorého sa pomaly aj ja snažím uniknúť,a že také trápenie jej netreba...nato mňa pozrela a povedala slová ktoré si asi naveky zapamätám...obdivovala som ťa,ale teraz keď počujem že nechceš aby niekto bol ako ty...aby bol taký krásny a chudý...a výnimočný už ťa neobdivujem....ty hnusný sebec...a odišla...do očí sa mi nahrnuli slzy ale ovládla som sa....ako vždy...chcela som jej dobre...a ona mi takto ublížila...celé to videla jedna moja spolužiačka....keď to dievča odišlo prišla ku mne a povedala...teraz si už spokojná?obdivuje ťa...možno vychrtne tiež na kosť a kožu ako ty...potom budeš šťastná?....prúd sĺz som už neudržala a rozplakala som sa tam...na chodbe...pred všetkými...plakala som celú prestávku....ešte cez hodinu som mala červené oči,ale profesorka ma nechala na pokoji...vedela že pýtať sa ma čo mi je nijako nepomôže,skôr ešte všetko zhorší....
prišla som domov...zamkla sa v izbe...znovu som plakala...bola som vyčerpaná...nahnevaná...na seba....na dievča z nižšej triedy...na spolužiačku...na celý svet....trochu som si pospala....asi o hodinu keď som sa zobudila chcelo sa mi behať...tak veľmi ako asi ešte nikdy...pri behu som skoro na všetko zabudla...utekala som dlhšie ako obyčajne....a rýchlejšie ako kedykoľvek predtým...keď sa začalo stmievať prišla som domov...
mama a sestra na mňa kričali...otec ešte nebol doma...ako hluchá som prešla okolo nich a išla som rovno do izby...osprchovala som sa...potom som sa rozhodla...všetko poviem mame...všetko o svojom chudnutí...vracaní...o tom ako ma mrzí že som ju sklamala...o tom ako ma mrzí že som jej klamala...že som klamala samú seba...o všetkom...všetko jej poviem...veď chcem....chcem byť zdravá...a snáď sa nájde aj nejaký iný spôsob ako ísť na liečenie...spolu niečo nájdeme...
pevne rozhodnutá všetko jej povedať som prišla do obývačky...pozerala televízor aj s mojou sestrou...môj otec stále nebol doma...sadla som si na gauč vedľa nej...a čakala som na reklamu...vôňa zbytkov večere spríjemňovala pre mňa doteraz tú najhoršiu chvíľu života...reklama!prebral ma mozog z malých driemot...ide sa na to...mami!musím ti niečo povedať...zrazu zazvonil telefón..bože to je idiotské...ako vo filme...myslela som si nadávajúc hlúpej hre osudu...mama išla dvihnúť telefón...keď sa vrátila slzy mala na krajíčku...otec mal nehodu...je v nemocnici...viac som nepočula...ale neplakala som...bol to ako tranz...sestra aj mama išli do nemocnice...ja som zostala doma...strážiť psa...asi sa ma aj pýtali či nechcem ísť ale nejako som tú otázku nezaregistrovala...za hodinu a pol sa vrátili...otec má zlomenú nohu a kľúčnu kosť.strašne sa mi uľavilo..23.12.ho prepustia...asi prvýkrát za posledných 6 mesiacov som cítila nevýslovnú radosť...
a aj tak som nemala silu...nemala som silu teraz s ňou o mojom probléme hovoriť...nemala som silu ešte viac jej zničiť dnešný večer...tak som nič nepovedala...išla som spať...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zuzinka1406
29. 12.decembra 2008 19:17
WAW! No ale musíš nájsť nejaký spôsob ako jej to povedať. Je to dosť ošemetná situácia a myslím že etraz asi nie je vohdná chvíľa hovoriť o tom. Počkaj ale určite ti osud nadelí chvíľu, ktorá bude pre túto príležitosť ako stvorená. Držím palce
3
uvedomiť si to je ťažké, ale ťažšie s tým bojovať mám taký pocit...veľa šťastia
Napíš svoj komentár