Napadlo ma, že toto označenie sa presne hodí nie len na tie kultové žlté postavičky v monterkach, ale aj na ľudí, ktorí sa cítia ,,iní" (nemám teraz na mysli sexuálnu či inú orientáciu).
Tak napríklad aj na mňa. Aj keď sa snažím, väčšinou vytŕčam z davu. Nie výškou, to by som predčila tak maximálne barový pult. Ide o myslenie.
Nie som typická fešanda ani ,,pipenka", ktorú sa dá nabaliť si na kávičke či niekde v šopíku. Vyrastala som odmalička s chalanmi, hoci mám mladšiu sestru a žiadneho brata. Lenže, obidve sme sa najradšej hrali so susedmi, či už na počítači (práve u nás doma sa hrali prvé autíčka, hry typu Wolfenstein či Age of Empires a neúnavne sme sa o tom s kamarátmi dokázali rozprávať hodiny), alebo vonku, najradšej futbal. Keď s nami začala puberta mávať, vonku sme dokázali prekecať celé dni, prípadne sme lozili po stromoch, preskakovali ploty, neskôr mastili karty. Kamaráti, prvé lásky, prvé partičky, ktoré spolu chodili pravidelne von. Áno, boli tam aj dievčatá, ale väčšinu osadenstva tvorili chalani.
Preto si myslím, že toto nás natoľko ovplyvnilo, že (minimálne ja, u segry neviem) som začala myslieť trochu viac ako chalan. A posledné dni sa mi to už nejako nedarí zamaskovať. V práci, kde by som mala byť viac menej len za ,,peknú", či maximálne tak komunikovať s hosťami a rozdať pár nápojov v kaviarni, nemám problém rozbehnúť trucovitú tlačiareň, prípadne (ako som zvykla aj v predošlej robote, profesia to bola rovnaká) vymeniť žiarovku v hotelovej izbe, ,,pohrabať" sa v systéme a zistiť hocijaké údaje, aké technik akútne potrebuje, keď niečo nejde, a sem- tam sa vyskytne aj užitočný zlepšovák, ktorý ušetrí pekných pár minút práce.
Nie že by som to cielene vyhľadávala, ale keďže som aj ,,elektrikárske decko" (po tátovi), nalepilo sa na mňa viac technických výrazov, než som ochotná prijať. Aby toho nebolo málo, aj moja polovička je elektrikár, čiže doma nie som ani po odsťahovaní sa od rodičov ukrátená o záležitosti ohľadom počítača či techniky.
Skrátka takto nejak som dopadla. Chcem sa pekne učesať, byť za elegantnú, no odrazu všetci pozerajú nejak čudne, vraj ,,odkedy sa maľuješ?" . No ako sorry, ale odjakživa síce iba ceruzka na oči a občas nejaký ten farebný balzam, ale predsa. Chcem si obliecť v lete dlhú sukňu až po zem, lebo sa mi to ukrutne páči, no zožnem len ,,ale toto ti nepristane, daj si kratšiu!". Lenže môj problém je ten, že v tej kratšej sa cítim byť obmedzovaná. Kvôli sedeniu, ako inak. Raz za čas ok, ale nie moc často. Kedysi som zbožňovala ,,kapsáče" a priliehavé tričko a doteraz mám radšej pohodlné nohavice a tenisky, než sukňu a vysoké opätky. Moja mladšia sestra v nich dokáže perfektne chodiť, lenže ja... pred zhruba rokom som ich mala naposledy obuté, keď som išla zablahoželať kamarátke k sobášu, no to sa nedalo. Po pár minútach ma všetko bolelo a tlačilo, cesta mi trvala štrnásťkrát dlhšie, než obyčajne a nepomohli ani ortopedické vložky.
Ja som skrátka baba, ktorá v pohode presedí v podniku s kamarátmi hodiny, nemá problém zahrať si s nimi futbal, ale zas nemá rada príliš dlhé nákupy a rozhovory o ničom. Nemám na sebe najnovšie módne vychytávky, radšej obľúbené triko, ktoré nosím od puberty. Klebety nemusím- a možno práve preto sa dosť často stávam ich terčom. Viem o tom, no je mi to šumák. Zvykla som si. A keď čo- to zachytím, nestačím sa čudovať, koľko sa toho o sebe dozviem
Aby som to teda uzavrela- je to so mnou ťažké. Asi budem fakt mimoň :o)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Birdz ti blahoželá k tvojej výnimočnosti teda.