Rocky o tom sice nevedel, ale Denisu vycitky svedomia tryznili stale viac a viac. Nechcela mu to vsak hovorit, i bez toho mal dost vlastnych starosti a problemov. Nechcela mu este pridavat neico taketo. Ibaze toho bolo stale viac a viac.
Cez den nevedela mysliet na nic ine, v noci, ked mala smenu, sa k tomu v mysli vracala. Na dovazok, dobry priatel, ktory sa jej povodne chcel posnazit pomoct, to vzdal. Poradil jej, nech sa tomu postavi, nech zabojuje a nech ten boj vyhra, ale to bolo vsetko. To ju tiez zamrzelo. Verila mu. A uprimne dufala, ze jej pomoze.
Po par dnoch to ale pochopila. Bola na to sama. Vlastne nie. Nebola sama. A ani opustena. Jej blizki sice netusili, co sa deje, ale ked to potrebovala, stali pri nej.
Jedneho dna sa pristihla, ze uz na to vsetko mysli menej. Uz jej to pripadalo vzdialenejsie, ako nejaky zly sen, z ktoreho sa nakoniec prebudila a ktoreho podrobnosti jej unikali.
Po dlhej dobe sa konecne spokojne usmiala. Zvladla to. Tak, ako kedysi zacala boj so svojimi vlastnymi demonmi, s niecim, co spravila kedysi len ona sama a co ju tazilo, rovnako sa jej v tom boji zacalo darit.
Rovnako ju jedneho dna napadlo, ze z nich dvoch je stale ona ta, co ma navrch. Nie ten podly pokrytec, co ju takto ponizil.
Ked sa zase raz vonku cela partia zisla a veselo klabosila pri pive a vinku, musela tej myslienke znovu dat za pravdu. Nie. Toto on v zivote nezazije. Nevie, aky je rozdiel medzi pravdou a klamstvom, a tym padom nevie ani, co znaci byt uprimny. A kedze len uprimni ludia nadvazuju pevne puta, ktore spaja dovera, on toto nepozna. Ani nikdy nespozna.
Denisa sa pevnejsie pritulila k Rockymu a ten jej dal neznu pusu na celo. Konecne pocitila ulavu. Presne toto jej chybalo. Ten pocit, ze je pre niekoho dolezita. A ze ju niekto ma uprimne rad.
Ked napokon po dvoch hodinach vstali z prutenych kresiel, citila, akoby z nej tazoba pomalicky opadavala. Nemrzelo ju, ze sa lucia. Nateraz sa sice rozchadzaju, ale len preto, aby neskor vecer boli znova spolu. Vsetci. Rocky, Timino, Jersey, Denisa a aj Karin.
Ked Denisa na skore dovidenia pobozkala Rockyho aj Karin, zaplavila ju vlna tepla. Toto je jej svet, miesto, kam patri. Tu moze byt sama sebou, tymto ludom nezalezi na tom, kto kolko toho preskakal a co ma za sebou. Ziju v pritomnosti. A mozno este snivaju o buducnosti.
Ked sa pri odchode este raz obzrela cez rameno a uvidela Rockyho, ako sa ponahla na ubytovnu, pousmiala sa. Este viac, ked za nim uvidela bezat brigadnika. A ked Rocky nanho zacal hulakat, ze mu zase raz pokazil kosacku, rozosmiala sa. Smiech jej vyvieral priamo zo srdca a zurcal ako maly vesely potocik...
Kazdy clovek ma minulost, niet osoby bez tiena. Rozdiel medzi nimi je iba v tom, ako sa kto s vlastnou minulostou nauci zit.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár