Zoznámme sa...
A hoj volám sa Tereza, som úplne obyčajné dievča, možno až moc obyčajné. Nevynikám v učení, nemám ani nejaký zvláštny talent, možno tak na vytváranie najtrápnejších situácií. Aj tak nepotrebujem byť najlepšia, najkrajšia a najmúdrejšia. Vôbec nepotrebujem aby ma ostatní obdivovali alebo aby som zapadla medzi všetkých. Navštevujem strednú školu v meste. Chodím tam už druhý rok a po týchto prázdninách, ktoré sa už nezadržateľne blížia, budem konečne tretiačka. Bývam na konci mesta v takom menšom úzadí, ale je tam príjemne a nie je to tam také hlučné ako v centre mesta, ktoré aj tak stále nie je ďaleko. No do školy musím aj tak chodiť autobusom, čo je niekedy poriadna otrava, stáť ráno v autobuse plnom ľudí, lebo školu mám trochu ďalej ale stále v meste. Mám staršieho brata, volá sa Marek. Mám ho veľmi rada, no niekedy to tak nebolo, keď som bola mladšia skoro sme sa až nenávideli, ale teraz je dospelí. Teraz je to úplne iné, dokonca je to oveľa lepšie, vie udržať tajomstvá, ktoré mu pravidelne zveruje a poradí mi vo všetkom v čom potrebujem. Som rada, že ho mám, pretože otcovi sa nezdôverujem a ani mame nie, aj tak by na mňa nemala čas. Marek môj brat, má 25 a predáva v malom obchodíku v centre mesta. Je to obchod so športovým oblečením. Robí tam už 2 a pol roka no ešte sa mu to tam stále páči. Má aj priateľku, volá sa Andrea. Chodia spolu už asi 3 roky a stále nemyslia na svadbu. Marek si šetrí na byt a potom sa k nemu nasťahuje aj Andrea, nechcem aby to bolo v najbližšom čase, pretože ja ešte nie som dospelá a potrebujem bratove rady a komu by som sa potom zverovala? Pri kamarátkach si nie som taká istá ako pri rodine. Môj otec pracuje ako úradník vo firme, ktorá vyrába topánky, volá sa Braňo no ja ho tak nikdy nevolám. Jana, moja mama pracuje ako právnička, preto väčšinou nemá na nás čas, no obaja sme si už zvykli. Niekedy je to až také hrozné, že otec volá svokre, ich milujúcej starkej aby prišla poupratovať. Vždy napečie najlepšie buchty a vyluxuje celý dom. Chodievam k nej na prázdniny do neďalekej dediny vydržím u nej aj celé 2 mesiace. Mám tam aj svoje kamarátky tak mi tam nič nechýba.
Už len pár dní.. alebo ako to všetko bolo..
Len pár dní, neustále si to opakujem aby mi to prešlo rýchlejšie. Už len 32 dní.., neviem sa dočkať prázdnin, ako vždy krásne teplé leto pri starkej. Už mám konečne nad dnes pokoj. Dnes nemám nič na práci, krásny deň, idem hneď domov a budem.. čo budem? Relaxovať? Hmm, alebo pôjdem na počítač a pozriem si či nemám nové správy. Stačila by mi aj jedna, jedna ale od tej správnej osoby od Lukáša. Áno, to by tento deň mohlo ešte viac vylepšiť. Konečne prišiel ten autobus, už sa neviem dočkať domov.
„Ahoj, môžem si prisadnúť?“ Spýtal sa neznámy skláňajúci sa chalan nad voľným miestom vedľa mňa.
Račej sedím sama ale nechcela som byť nezdvorilá. „Áno, len si prisadni.“ Snažila som sa milo odpovedať.
„Ako sa voláš?“ Ozve sa opäť.
Zvláštne, prečo zaujíma úplne neznámeho chalana práve moje meno? Pozrela som smerom k nemu a úsmevom tichým hlasom odpovedala.
„Volám sa Tereza.“ Chcela som sa otočiť naspäť, ale ten chalan sa tak krásne usmial keď som sa naňho pozrela a tiež usmiala. Možno nie je úplná hlúposť pokračovať v tomto rozhovore. Preto som sa rýchlo spýtala. „A ty?“
„Ja som Ľubo, teší ma a veľmi. Jeho oči priam žiarili, sú také azúrovo modré, no nedokázala som mu z nich vyčítať čo si myslí. Takto otočená k nemu a zahľadená do tých zvláštne krásnych očí som prikývla a povedala. „Aj mňa teší.“
Pozrel sa preč, no len na sekundu, asi aby si premyslel ďalšiu otázku. „Koľko máš rokov?“
Snažila som sa aj ja aby táto zo začiatku trápna konverzácia, pokračovala. „ 16 ale za pár týždňov 17 a ty?“ Keď som konečne dokázala prestať pozerať do jeho očí všimla som si, že má svetlohnedé vlasy, skoro vyzerali ako špinavý blond, na krátko ostrihané. Začínalo sa mi to celkom páčiť, vlastne on sa mi začínal páčiť. Ale čo ak pri najbližšej zástavke vystúpi a ja ho už nikdy neuvidím?
„Ja už mám 17.“ Odpovedal s takým pokojným hlasom.
Začala som pomaly vyzvedať aby som o ňom vedela čo najviac. „Kde bývaš?“
„Bývam tu v centre mesta.“ Ukázal hlavou smerom dopredu a mne vtedy došlo, že sa blíži jeho zastávka a tým aj jeho vystúpenie z autobusu.
„Ja bývam na konci mesta, v takom menšom domčeku.“ Zamrmlala som, ani som nečakala na jeho otázku.
Pozrel na strop autobusu a zhlboka sa nadýchol akoby si chcel dodať odvahu. Otočil sa ku mne hanblivo sa mi nachvíľu pozrel do očí a spolu s výdychom opýtal: „Vadilo by ti keby si mi nadiktovala tvoje číslo?“ Pozrel smutne na zem smerom k svojím topánkam a čakal na moju odpoveď.“
„Hmmm..“ Predlžovala som jeho čakanie, pretože som nechcela odpovedať hneď aj keď mi bola moja odpoveď hneď jasná. „A vlastne prečo nie?“ Snažila som sa svojou odpoveďou naznačiť, že som naozaj premýšľala, či mu nadiktovať moje číslo. „Píš si.“ Povedala som rozhodne. Číslo som mu diktovala pomaly a snažila som sa byť čo najzrozumiteľnejšia. Keď dopísal pozrel na mňa. „Prosím ťa, pozrieš sa, či som to správne napísal?“ Nakrčila som sa nad jeho ruku, v ktorej držal mobil. Potichu som si číslo prečítala a skontrolovala ho s tým v mojej hlave. „Správne.“ Povedala som s radosťou ako keby sa mu podarilo niečo hrozne náročné. „Ďakujem za to číslo si milá.“ Usmiala som sa a asi aj trochu začervenala aj keď som to v tú chvíľu vôbec necítila. „Aj ja ďakujem, za tento náš rozhovor.“
Pozrel sa von veľkým oknom v autobuse a akoby pri tom pohľade zosmutnel. „Moja zástavka.“ Povedal smutným hlasom. Zodvihol sa zo sedadla a hodil si tašku na jedno plece. „Ahoj.“ Povedala som, keď autobus zastavil. Pozrel sa mi do očí tými jeho krásnymi modrými a kútiky úst sa mu zdvihli do šibalského úsmevu. „Maj sa. Ale ja sa určite ozvem.“ Zakýval a za tri sekundy už bol von z autobusu.
Pozerala som sa za ním, išiel opačným smerom, tak som hľadela iba na jeho chrbát. Pohli sme sa zase ďalej a ja som hneď siahla do tašky po mobil. Ako vždy som ho odblokovala pozrela sa koľko je hodín a zase zablokovala a zase ho odložila naspäť. Lenže teraz som tak neurobila, nechala som ho škvariť sa v mojej, z tejto príjemnej nálady horúcej dlani. Áno, čakala som na správu od neho alebo aspoň prezvonenie aby som si mohla konečne uložiť jeho číslo. Očami som hypnotizovala telefón, no on stále nič. Čakala som aspoň na jedno hlúpe bliknutie, ktoré mi pripadalo nesmierne dôležité. Nastal čas aby som vystúpila, tak som rozopla zips na taške a mobil hodila na spodok. Opatrne sa postavila a so zvesenou hlavou som kráčala k autobusovým dverám. Nečakala som ani kým sa poriadne otvoria chcela som byť čo najrýchlejšie von a tak som sa snažila prepchať cez malú medzeru, ktorú pri ich pomalom otváraní stihli vytvoriť. Zamierila som rovno domov. Z chladničky som si vytiahla obed zo včera, všetko som nahádzala na tanier bolo mi jedno, že to vyzeralo úplne hrozne ako niečo čo muselo chutiť hrozne no ja som nemala náladu zaoberať sa tým. Tanier som vložila do mikrovlnnej rúry a pleskla dvierka trochu viac ako bolo potrebné, nastavila som čas na jednu minútu, stlačila tlačidlo s nápisom štart. Mikrovlnka sa okamžite rozsvietila a tanier sa začal otáčať. Sadla som si za stôl a nepríčetne pozerala pred seba. Z tohto stavu ma vytrhlo hlasné zapískanie mikrovlnky, nadskočila som so stoličkou, keď som to počula. Odsunula som sa od stola s počuteľným zavŕzganím nohami stoličky o podlahu. Mama by hneď po mne vyletela, že prečo ničím nábytok no teraz tu nebola a tak som si to mohla dovoliť. Opatrne som vytiahla tanier a položila ho na stôl. Do vysokého skleného pohára som si naliala pomarančový džús z krabice. Posadila som sa opäť na stoličku a začala som jesť. No po pár sústach som to vzdala, vôbec mi to nechutilo. Ryža sa mi zdala príliš suchá a lepivá a mäso na spôsob gyros bez chuti. Neviem či to bolo mojou náladou alebo tým, že to nie je varené dnes ale včera mi to ohromne chutilo. Dopila som aspoň džús a tanier položila na linku. Slimačím krokom som sa presunula ku pohovke, na ktorú som sa voľne hodila, nechala som gravitáciu nech si robí s telom čo chce. Zapla som televízor a čakala, že príde aspoň malé rozptýlenie. No bohužiaľ neprišlo, všetky televízne stanice som poprepínala za pár sekúnd a nenašla ani jeden vhodný program. Rozhodla som sa, že to nemá význam a tak som šla do svojej izby. Otvorila som okno a sadla si do môjho najobľúbenejšieho kresla, ktoré stálo v rohu pri veľkých presklenných dverách, ktoré vedú na balkón. Sadla som si do kresla a moje telo som nechala roztiecť sa po kresle. Sedela som tam taká poskrúcaná až som sa čudovala aký dokážem byť ohybná. Moje krásne kreslo, pomyslela som si.. Aj keď nebolo najnovšie, nebolo ošúchané ani nijako inak zničené dávala som si naň veľký pozor. Bolo svetlej fialovej farby a malo obrovské operadlo a opierky rúk. Nevymenila by som ho nikdy za nijaké iné. Bolo mäkké a veľmi pohodlne sa tam vždy sedelo. Pozrela som sa po izbe od presklenných dverí, cez posteľ až k písaciemu stolu, na ktorom stál môj počítač. Napadlo ma, že predtým než som v autobuse spoznala Ľuba chcela som si prečítať nové správy. Možno to by mohlo byť to správne rozptýlenie. Vstala som z kresla podišla k stolu a zohla sa ku gombíku, ktorým sa počítač zapína, aby som ho zapla. Rozhodla som sa, že kým sa zapne dám si sprchu, lebo potom už budem asi poriadne unavená po celom týždni ešteže bol dnes piatok a mala som víkend na moju regeneráciu. Milovala som svoju kúpeľňu, áno v izbe mám vlastnú. Mohla som sa ísť osprchovať kedy som chcela a skrášľovať sa tam aj celé hodiny a nikomu by to nevadilo, nikomu som neprekážala to bolo na tom to najlepšie. Vošla som do sprchovacieho kútu a pustila si na seba chladnejšiu vodu aby som sa konečne prebrala a prešla ma únava. V sprche mám najradšej keď sa k prúdiacej vode otočím tvárou a po nej mi voda steká dolu. To bol vždy super pocit, zavreté oči a voda neuveriteľne príjemná, skoro ako by ma po tvári hladila. Po sprche som sa cítila trochu viac oddýchnutá, ale to bolo tým, že ma studená voda prebrala z mojej únavy. Vysušila som si vlasy zľahka uterákom, potom som potriasla hlavou aby sa mi vlasy uložili voľne ako sa im páčilo. Obliekla som si pyžamo, ktoré tvorili kraťasy a tričko na špagetové ramienka obidva kusy oblečenia tmavo ružovej farby, aj keď ružová nie je moja obľúbená farba v posteli mi to vôbec nevadilo. Z kresla som si zobrala kvietkovanú deku, zabalila som sa do nej a sadla si na stoličku za stôl. S očakávaním som sa prihlásila aby som si mohla prečítať svoje správy na svojom užívateľskom konte. S očakávaním hlavne kvôli Lukášovi. Dúfala som, že aspoň on by ma dnes mohol potešiť aj keď len niečím, čo mohlo niekomu pripadať hlúpe. Jednou peknou, veselo ladenou správou. Lukáša som poznala už dosť dlho (ak sa dá povedať, že formou tejto komunikácie môžete človeka spoznať). Písali sme si takto už asi niečo vyše dvoch mesiacov a to skoro každý deň a stále sme sa mali o čom baviť. Jediné čo ma trápilo bolo to, že som Lukáša nepoznala osobne. Nikdy sme nedohodli na stretnutí a ja som si mohla len predstavovať ako vyzerá, pretože fotku mi neposlal. Neviem prečo ale mne to nevadilo, aspoň som mohla zapojiť svoju vlastnú fantáziu do jeho výzoru, ktorý sa mi premietal v mojej hlave. No bol to výborný kamarát, chcela som sa s ním spoznať. Cítila som, že takého priateľa by som potrebovala. Takého, ktorý mi pomôže, poradí a ak bude treba aj ma uteší. Mám kamarátku, ktorá je fakt skvelá a mám ju moc rada ale býva trochu ďalej a väčšinu svojho času venuje frajerovi, s ktorým chodí už.. už.. myslím, že nedávno mali výročie 8 mesiacov. Čo je podľa mňa dosť na niekoho ako je Daniela. Nikdy nebola takáto. Ten chalan ju musel fakt zmeniť alebo je doňho naozaj tak zamilovaná. Neviem, ale jedno z toho určite. Dada (jej prezývka) mala predtým nespočetné množstvo chalanov a so žiadnym nechodila viac ako dva týždne. Jej sa páčil taký život, vždy si to pochvaľovala, aj piatkové diskotéky, kde sa mohla vyblázniť a “pohrať sa“ s chalanmi. No teraz je iná, skoro vôbec sa nepohne od jej miláčika (ako ho ona nazýva). Po prihlásení sa mi na obrazovke ukázalo červené oznámenie toho, že mám 3 správy. Aké super jedna z troch by mohla byť tá správna, nie je to až taký zlý pomer. V duchu som si povedala poď na to a klikla som na červené okienko. Prvá bola od Dady chcela vedieť kedy budem mať čas aby sme šli konečne spolu von. Zatiaľ som ju ignorovala a čítala ďalej. V poradí druhá bola od spolužiačky Majky, ktorá sedí so mnou v lavici. A jasné veď dnes nebola v škole chcela aby som jej dala úlohy. Ani táto správa nebola dôležitá. Prešla som k tej tretej poslednej a pri kliknutí som privrela oči a v duchu prosila nech je od neho. A naozaj! Posledná tretia správa bola od neho, ako vždy dlhá na niekoľko riadkov plná jeho optimizmu a veselo ladená. To som potrebovala, čítala som ju pomaly s poriadnym dôrazom na každé slovo. Na tvári sa mi objavil úsmev už pri prečítaní prvého riadku. Jeho zvláštne konštatovania vecí boli nesmierne vtipné ako aj teraz. Ale našťastie pri odpovedaní na moju otázku bol vážny, aspoň to tak znelo. Pýtala som sa ho, a to už v stredu, že kedy ma konečne pozve do cukrárne na ten dávno sľúbený koláč. Bola som prekvapená, že jeho odpoveď bola kladná, konečne, tak dlho som sa o to snažila. Možno mi bude v jeho prítomnosti aspoň tak dobre ako tu z jeho textov. Hneď som sa toho chytila a navrhla utorok okolo tretej v cukrárni. Viem, že by on mal pozývať mňa ale kým by sa k tomu dopracoval a neprišlo mi to vyslovene hlúpe keď som ho brala ako dobrého kamaráta. Ešte som dopísala pár informácii o tom ako dnes bolo v škole a správu som poslala. Potom som sa postarala samozrejme aj o dve správy, na ktoré som neodpísala hneď po prečítaní. Chvíľu som len tak pozerala na monitor počítača, možné bolo to, že som čakala, zase raz na jeho ďalšiu správu. Mával vo zvyku sa tu pohybovať v týchto hodinách. Aby som si skrátila čakanie vytiahla som si zo zásuvky stolíka môj mp3 prehrávač. Už len kým som rozmotala slúchadlá ma to poriadne zabavilo. Neznášala som to no nikdy som si nedávala pozor aby sa mi to nabudúce nestalo. A potom som sa mohla hnevať iba na seba. Tak mi treba. Zapojila som ich a zapla prehrávač. Po pár rýchlych stlačeniach na tlačidlo som našla svoju obľúbenú pieseň, ktorú som pustila a hneď som sa ňou nechala unášať. Zavrela som oči a pohmkávala som si túto pomalú melódiu. Po tom ako skončila som sa prebrala z tohto môjho tranzu a všimla si, v týchto chvíľach pre mňa dôležité červené okienko. Ktoré mi dávalo pocit šťastia, že som už zase o krôčik bližšie aby som tohto môjho tajného priateľa spoznala na živo. Klikla som naň a začala čítať...Takže sme dohodnutí spadol mi kameň zo srdca, už sa neviem dočkať utorka. Určite to bude super tak ako tu a možno ešte oveľa lepšie. Ešte som mu odpísala niečo v tom zmysle aby v utorok nemeškal a vypla som počítač. Unavená som sa pomaly postavila zo stoličky a pomalými, až myšacími krokmi som docupkala k posteli. Ľahla som si na ňu a pri počúvaní mp3 prehrávača a rozmýšľaní nad utorkom a samozrejme nad Lukášom som zaspala. V sobotu skoro ráno som sa zobudila na zvuk, ktorý vychádzal od skrine na chodbe. Opatrne som vstala aby sa mi nezačala krútiť hlava (ako sa mi vždy zvykla pri prudkom zdvihnutý sa) a vyšla som z izby. „Ahoj, Terezka raňajky máš v kuchyni na stole, prezleč sa a príď dole.“ S nemým úžasom som pozerala kto to na mňa prehovoril. Pretrela som si oči aby som lepšie videla a naozaj bola tu starká a už aj sa snažila vytiahnuť vysávač zo skrine. „Ahoj starká, ale čo ty tu tak skoro?“ Zmohla som sa na otázku. „Dieťa moje, už je desať hodín, skoro iba pre spachtošov ako si ty.“ Pozrela sa na mňa akože zlostným pohľadom a hadicou od vysávača na mňa namierila pri vyslovení slova ty. „Už desať? Tak to som spala asi trošku dlhšie.“ Pousmiala som sa pri vyslovení slova trošku. „ No šup, šup už musíš byť poriadne hladná.“ Spravila rukou gesto, ktoré znamenalo, že mám ísť preč. Otočila som sa smerom naspäť k izbe a zahundrala.“ Veď už idem.“ Zavrela som za sebou dvere a zo skrine vytiahla široké zelené tepláky a fialové tričko s krátky rukávom. Keď som sa obliekla vošla som do kúpeľne aby som sa umyla a učesala. Svoje dlhé gaštanové vlasy som si opatrne prečesala hustou kefou. Opatrne preto aby som si polovicu nepovytrhávala. A zopla som si ich do chvosta. „Ach.“ Potichu som si povzdychla keď som si cestou k mojej posteli spomenula na ten výjav zo včera, ten z autobusu. Napravila som perinu na posteli aby netvorila takú smiešnu pokrútenú kopu, ako som ju nechala keď som vstala. Keď som skončila pozrela som sa na mobil aby som zistila koľko je presne hodín. Nemohla som uveriť vlastným očiam keď som videla na displeji, že mi prišla sms-ka. Jupí, zakričala som no nie nahlas, iba tak pre seba vo vnútri. Hneď som sa posadila na posteľ a začala čítať. Čítala som si ju nahlas. „ Čau, Teri nemáš dnes večer náhodou čas? Tak som rozmýšľal, mohli by sme niekam spolu zájsť.“ Bola som taká šťastná. Myslela som, že sa na mňa vykašľal, a že už mi nenapíše. Ale počkať prečo potom nenapísal hneď včera keď chce predsa len so mnou niekam ísť? Možno, že.. možno, že nechcel písať hneď aby som si nemyslela, že má o mňa prehnaný záujem. Je to celkom pravdepodobné a preto sa naňho nehnevám. Aj keď som včera bola kvôli tomu dosť nervózna. Samozrejme na to som už vôbec nemyslela, sústredila som sa len a len na to aby som mu čo najrýchlejšie odpísala. Jasné, že to bola kladná odpoveď. Možno aj keby som mala niečo na pláne (čo som našťastie nemala) zrušila by som to, aby som s ním mohla ísť dnes von. Ale ako? A kde? O koľkej? Dúfam, že mi dá čoskoro vedieť, už sa neviem dočkať. Vydržím to do večera? Budem musieť. Zavrela som oči, priložila si mobil zovretý oboma rukami na hruď a zhlboka som sa nadýchla. Na tých pár sekúnd som si užívala pocit šťastia spôsobený vylúčenými hormónmi. Vlastne bola som im vďačná za to, že existujú, bol to nádherný pocit. Hádam nebol to posledné, čo ma dnes čakalo. Bohužiaľ musela som sa upokojiť, nemohla som ísť takáto rozžiarená na raňajky, starká by si to určite všimla. A tie jej otázky potom, nepotrebujem to. Začala som si mávať rukou splašene popred tvár aby som ochladila moje červenanie sa. Keď som už bola v poriadku, relatívne som tak aspoň vyzerala, odložila som mobil pod vankúš aby bol chránený pred starkou. Na svoj vek sa do nových technológií vyzná až moc a nechcela som predsa aby mi kládla tie jej otázky. Konečne som vyšla z izby a pomaly zišla dolu schodmi do kuchyne. Sadla som si za stôl, práve tam kde bolo prestreté. Vlastne bol tam jeden tanier, ktorý bol očividne pre mňa, ako inak keď ostatní sú už v pohybe nechcem ani odhadovať o koľkej. 2 chlebíky s maslom a marmeládou, dokonca jahodovou, mňam. Starká vždy vie čo mám najradšej. Zhltla som ich s takou chuťou, bola som už poriadne hladná, to bol výsledok toho, že som včera obed nedojedla a na večeru som akosi zabudla. Vstala som od stola umyla tanier a pohár a šla som naspäť do izby. Dychtivo som dobehla do izby a hneď som šmátrala po mobile, ktorý som skryla pod vankúš. Ale zbytočne, neodpísal. Sklamalo ma to, no verila som, že ešte je dosť času na to aby sme sa dohodli a išli dnes von. Otvorila som okno a zadívala sa von, hneď ma ovial príjemný svieži vánok, no aj tak bolo dosť teplo. Keď som ho pocítila, napadla ma pre mňa trochu nezvyčajná myšlienka, čo keby som sa šla opaľovať? Najprv som pokrčila obočie na znak toho, že čo ma to vôbec napadá za také nezmysly, no nakoniec som musela s touto myšlienkou súhlasiť. Viedli ma k tomu tri jednoduché dôvody.
1. Nebudem zavadzať starkej a tá ma nechá na pokoji.
2. Budem na vzduchu a deň mi prejde rýchlejšie. (Aj tak by som nerobila nič zmysluplnejšie).
3. Možno ma konečne trochu opáli. (Nieže by som bola biela ako stena ale trochu zdravšej farby by mi pomohlo).
A tak som si zobrala svoju obľúbenú knihu (zaľúbený historický román), veľké slnečné okuliare, ktoré som dostala od mamy na narodeniny a vyšla som von na záhradu. S knihou a mobilom v ruke (samozrejme, že som ho teraz nemohla nechať hore) som otvorila dvere na malom záhradnom domčeku a vytiahla som odtiaľ lehátko. Nastavila som si pohodlnú pozíciu operadla a začala som čítať. Nečítala som dlho, pretože sa to ani moc nedalo slnko sa mi odrážalo od bielych strán knihy a pálilo ma v očiach hoci som mala okuliare. Tak som knihu zavrela a položila ju na zem. Dala som si dolu okuliare a zavrela oči, tvár som nastavila slnku. A čo sa nestalo po chvíli som zaspala. Nechápem prečo veď som nebola unavená a vstávala som dosť neskoro. Ale bola som rada aspoň som sa nenudila a keď som sa prebrala už ma čakala nová sms-ka. Čítala som si ju v duchu. Čo keby sme zašli do kina na film, myslím, že dnes o piatej dávajú nejaký animák. Do kina a na animák? Zdalo sa mi to ako návrh na víkend pre prváka. Bohužiaľ nezvíťazil môj rozum, rozhodlo srdce. Vtedy som vedela, že by som súhlasila aj keby sme šli na nejaký akčný film. Možno to nebude také zlé a hlavne keď tam budem s ním tak to nemôže byť zlé. Stále som si to opakovala. Tak super teším sa o pol piatej pred kinom. Jediné na čo som sa zmohla. Chcela som o ňom vedieť ešte toľko vecí, no riešiť to takto cez sms-ky? Na to som nemala chuť. Ale ani v kine nebude na to príležitosť, tak potom kedy? Mohli by sme sa ísť po filme ešte niekam prejsť a konečne sa porozprávať. To by bolo super. Ale to je ešte ďaleko, moc ďaleko teraz je bol len čas na obed a tak som si pozbierala veci a zaniesla lehátko naspäť do záhradného domčeku.
Je čas ísť..
Pomaly sa blížil čas, kedy budem musieť odísť z domu aby som stihla prísť pred kino načas. No ja, zase ako inak, nemala som čo na seba. Hoci som mala skriňu a komodu skoro plnú. Ako je toto možné? Žeby mi už na túto príležitosť nebolo nič dosť dobré? Pýtala som sa v duchu samej seba. A čo tak sukňu? Ehm.. Áno. Ale? Nie, radšej nie. Mám rada sukne ale nemusím byť hneď na prvé rande taká vyparádená. „Tak už si niečo konečne vyber!“ Kričala som na seba. Tak dobre. Pomyslela som si a siahla som po prvom čo mi prišlo pod ruku. „Takže čo to tu máme?“ Ani som nevedela a už som sa začínala rozprávať sama so sebou. Správala som sa už ako blázon. Ale v tej chvíli mi to nevadilo a ja som smelo pokračovala: „ Úzke tmavé rifle a toto oranžové tričko s vtipným nápisom alebo skôr označením mňa samej. I am free.. (prekl.: Som voľná..)“ Potichu som ho prečítala. Aj keď to bola náhodná voľba toto si na seba neoblečiem aspoň nie teraz, vyzerala by som úplne hlúpo. A to som predsa nechcela. „Tak niečo iné..“ Pokračovala som v rozhovore.
Vyhadzovala som tričká zo skrine na kopu na zemi, ktorá utešene rástla. No boli to bohužiaľ tričká, ktoré mi dostatočne nevyhovovali. Ku každému som mala nejakú poznámku. „Veľký výstrih, príliš úzke ramienka, ružové, detské, obtiahnuté, príliš priesvitné..“ Ale po chvíli sa mi to konečne podarilo. Našla som tričko ramienka, výstrih všetko bolo v poriadku. Bolo to super tielko ale je iba biele. Čisto biele. „To je príliš nudné.“ Povedala som zúfalo a pozrela sa pri tom do poloprázdnej skrine na vešiaky. „No jasné!“ Skríkla som a postavila sa z tureckého sedu na rovné nohy. Vytiahla som vešiak, ten ktorý mi padol do oka pri pohľade na skriňu. Visela na ňom utešená košeľa s krátkym rukávom. Bola béžová so svetlo modrým károvaným vzorom. „ Tá je ale krásne! Úplne som na ňu zabudla.“ Dostala som ju na Vianoce no ešte nebola príležitosť obliecť si ju. Rýchlo som si obliekla rifle, biele tielko a na to krásnu novú košeľu, ktorú som si nechala rozopnutú. Už som mala len pár minút akurát na učesanie sa. Rozpustila som si vlasy z gumičky. Chytila som vlasy do oboch rúk a zdvihla ich. Popri tom som sa nepríjemne zaksichtila do zrkadla. „A teraz čo?“ Dôsledkom toho, že som celý deň mala vo vlasoch gumičku boli vlnité vlasy, ktoré vyzerali ako po atómovom výbuchu. Opatrne som si ich prečesala, tak aby som si polovicu nevytrhla, no nepomohlo to, vlasy som mala stále neprirodzene vlnité. „Umyť si ich už nestihnem, ale mám nápad..“ Z kúpeľňovej skrinky pod umývadlom som vytiahla žehličku na vlasy. „Toto je moja záchrana.“ Povedala som a pobozkala ju v znamení poďakovania. Kým sa zohriala umyla som si tvár vodou a trochu sa namaľovala, nie moc používala som vždy výhradne iba špirálu. Dobrých 15 minút som sa ešte trápila s vlasmi, keď som už potom konečne mohla ísť. Už som len zobrala svoju obľúbenú tašku cez plece a vyrazila som. Našťastie som stihla autobus, pešo by som to dnes už určite nezvládla. Keď som dorazila pred kino bol tam. Neverila som vlastným očiam bola som o 10 minút skôr ale on tam už čakal. Možno preto aby nám kúpil lístky, ale aj tak sa mi to veľmi páčilo. Keď nás oddeľovalo už len dlhé schodisko, na ktorom konci sedel, zdvihol hlavu a pohľad svojich krásnych očí uprel zo zeme na mňa. Doširoka sa usmial a zakričal mi ahoj. Ja som sa tiež usmiala aj keď som dobre vedela, že mne sa taký dokonalí úsmev nikdy nepodarí a zakývala mu. Hneď ako som vyšla až hore postavil sa ešte raz sa pozdravil a ukázal mi lístky, ktoré predtým skrýval v rukách. „Super,“ začala som, aby som konečne dnes aj niečo povedala „ale si tu skoro nie?“
„To áno, máme ešte trochu času kým sa začne film, ale o 10 minút by tu bol hrozne dlhý rad.“ Odpovedal mi svojim zvučným hlasom a ukázal popri tom na schod aby som sa posadila. Sadla som si a on sa hneď posadil vedľa mňa, pre mňa až príliš blízko. Zaujímavé bolo však to, že mi to vôbec neprekážalo.
„Len kvôli tomu radu si tu tak skoro?“ Začala som si ho trochu doberať, ako sa hovorí, aby som uvoľnila napätie, no možnože to nebolo ani treba, ja som bola v pohode a očividne aj on.
„Vlastne, máš pravdu.“ Zasmial sa tichým príjemným smiechom a pokračoval.
„Strašne som sa tešil, doma sa to už nedalo vydržať.“ Nahodila som nevinný úsmev a pozrela sa mu do očí, boli také neskutočne krásne. Modré, no nie úplne na okrajoch modrá prechádzala do sivej farby a ku stredu už vyzerali mierne do zelena. Boli prenádherné, dokázala by som sa mu do nich pozerať hodiny vlastne aj dni ak by som nemusela robiť nič iné a ak by som nemusela byť viac hladná a smädná. „Vlastne máš rada animáky?“ Spýtal sa ma no pohľad neodvrátil, dokonca ani len nežmurkol. „Ale celkom áno ak je to animák, na ktorom sa zasmejeme, tak áno.“ Odpovedala som a naďalej sa snažila udržať očný kontakt.
„Myslím, že by tam mohlo byť zopár vtipných hlášok.“ Povedal no teraz mi už uhol pohľadom a zadíval sa niekam pred seba. „To bude super.“ Povedala som no už nie s takým nadšeným ako predtým, vyviedlo ma z miery to jeho uhnutie pohľadom. Potom mlčal nepýtal sa nič ďalšie tak som sa opýtala ja. Dala som si záležať aby som mala čo najpokojnejší a najpríjemnejší hlas. „Stalo sa niečo?“
Nahlas si vzdychol a hľadel na svoje topánky. „Nemal som ťa sem pozívať.“
Čo? Kričal vo mne môj vnútorný hlas. V hrdle som mala úplne sucho, preto som si odkašľala. Na tvári sa mi určite objavil zdesený výraz, keby som mohla tak aj ozeleniem. Nevedela som čo to má znamenať. Nechápala som ako mi v jednej sekundu mohlo prísť takto zle. Cítila som sa úplne zvláštne, nevedela som to ani pomenovať, zrazu ma všetko bolelo a bolo mi na zvracanie. Do očí sa mi hrnuli slzy no z posledných síl, z tých čo mi ešte ostali, som sa ich snažila potlačiť. Pozrela som sa naňho a čakala som, že bude pokračovať. Keď na mňa uprel svoje oči jeho výraz tváre sa zmenil na niečo zmätené a zároveň vystrašené. „Nóóó.“ Začal svoju nasledujúcu vetu. „Ako ti to povedať?“
„Proste to povedz.“ Vyštekla som naňho, začínala som byť pomaly zúrivá, vôbec som sa nespoznávala. „Tak dobre, ale nesmej sa mi.“ Nemám sa mu smiať? Čo to malo do frasa znamenať? V duchu som sa pýtala a snažila sa upokojiť aj keď to veľmi nešlo. Prikývla som mu na znak toho, že sa smiať nebudem. „Je to pre mňa strašne trápne ale chcem aby si vedela o mne všetko. Nemal som ťa pozývať do kina bol to hlúpy nápad. Mal som ťa pozvať napríklad do cukrárne. Počkať do cukrárne aj to je hlúpe. Vieš, mal som už nejaké priateľky, no nikdy som ich nikde nepozval. Totiž to na žiadnej mi zatiaľ nezáležalo tak ako na tebe. A teda nevie či je kino tá správna voľba, a to už nehovorím o tom hlúpom animáku.“ Veľmi pozorne som počúvala jeho monológ aj keď som dvakrát mala chuť skočiť mu do reči. Po jeho slovách mi bolo hneď lepšie, všetko to nepríjemné zo mňa opadlo, bolo mi dokonca ešte oveľa lepšie ako predtým. „To len toto?“ Milo som sa usmiala ale hneď som s tým prestala, sľúbila som mu, že sa nebudem smiať. „Ty sa smeješ!“ Chcel to povedať trochu nahnevane, no vôbec sa mu to nepodarilo, on nevie byť nahnevaný. „ Prepáč.“ Ospravedlnila sa a pozrela mu do očí. Uhol môjmu pohľadu a mala som pocit, že sa aj začervenal. „Tery, vieš aké to je pre mňa nepríjemné?“ Bolo to také krásne keď vyslovil moje meno. „Teraz ma ti počúvaj, ja ti niečo poviem.“ Vyslovila som to hrdo, podľa mňa až príliš. Dúfam, že si to nevšimol. Pozrel sa na hodinky a odpovedal mi s prikývnutím. „Dobre počúvam ale máš na to maximálne 3 minúty.“ To by mi mohlo stačiť. Nadýchla som sa a začala som aby som to stihla. „Ja to chápem a kino je podľa mňa celkom dobrá voľba aj keď sa moc neporozprávame ale aspoň sme spolu a spolu sa zasmejeme bude to pekné. A ďalej ty sa hanbíš za toto a čo mám povedať ja keď som žiadneho chalana v svojom krátkom úbohom živote nikdy nemala?“ Na konci som sa už začala smiať, vlastne som aj chcela aby to bolo takéto odľahčené. „Pôsobivé.“ Povedal a potichu mi zatlieskal. „Tak sme si to aspoň vyrozprávali, vec vybavená?“ „Vybavená.“ Nahlas so mnou súhlasil a pomaly vstal. Otočil sa ku mne a podal mi ruku aby mi pomohol postaviť sa. „Poď, už to začína. Nakoniec to ani nestihneme.“ Začal sa smiať a ja som sa k nemu s radosťou pridala a neprestali sme pokiaľ sme sa neposadili na sedadlá. V kine bol pomerne veľký hluk, ľudia sa rozprávali a vo veľkých počtoch sa hrnuli na svoje miesta. Začínalo mi to vadiť, pretože nemám rada veľa rozruchu a hluk. Našťastie po chvíli zhasli svetlá a v kine nastala príjemná tma. Zošuchla som sa na stoličke trochu nižšie aby som si urobila pohodlie. Ľubo to po mne zopakoval a chytil ma za ruku. To ma trošku prekvapilo, neboli sme síce na žiadnom romantickom filme a ani na nejakom horore a ešte k tomu mi to prišlo zvláštne. Viem, možno iba mne ale ani ho poriadne nepoznám a už sa držíme za ruky. Možno je to aj tým, že je to môj prvý chalan a ja s tým nemám žiadne skúsenosti. Ale načo sa zaťažovať takými sprostosťami? Veď som predsa nerobila nič zlé, vlastne to bolo úžasné. Fakt, krásny pocit. Potom som sa stopla, pretože som sa nad ním začínala poriadne rozplývať. Až som sa na seba hnevala, že nedávam pozor na film. Od tej chvíle som sa začala sústrediť len na film. No nebolo to také jednoduché, hlavne vtedy keď mi svojím ukazovákom hladkal ruku, za ktorú ma držal. Konečne prešlo tých 90 minút, ktoré pre mňa znamenali hodinu a pol nenormálneho sústredenia sa, ktoré by som v škole nedosiahla nikdy. V konečnom dôsledku to bolo zbytočné vôbec som nemala šajnu a filme. V kine sa rozsvietili svetlá a Ľubo hneď pustil moju ruku aby som sa mohla zdvihnúť a zobrať si veci, asi aj on chcel odtiaľto vypadnúť najrýchlejšie ako sa dalo. Všetci okolo boli taký neohľaduplný, každý chcel odísť prvý samozrejme ako mi. Keď sme sa konečne dostali spomedzi sedadiel nebolo to o nič lepšie, pred dverami von nastala hrozná tlačenica. Ja sa snáď odtiaľto nedostanem. Pomyslela som si a nahlas vzdychla. „Už aby sme boli von však?“ Opýtal sa Ľubo, ktorý stál hneď za mnou. Otočila som sa a potvrdila mu jeho tvrdenie. „Áno, je to tu šialené.“ Po chvíli sa to konečne uvoľnilo a ja som mohla voľne prejsť. Keď som už bola von roztiahla som ruky zaklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla. „Čerstvý vzduch paráda!“ „Máš pravdu kto by sa po tej hodine a pol v stuchnutom nevetranom kine netešil na čerstvý vzduch?“ Súhlasil so mnou. „Nesadneme si na lavičku?“ Opýtala som sa ho. Miesto odpovede ma chytil za ruku a začal ma ťahať smerom k lavičke. Zložila som si tašku a položila ju na zem k lavičke. „Poď sadni si ku mne.“ Zavolala som naňho a ukázala mu poťapkaním na lavičku vedľa seba. Ochotne si sadol. „Bolia ma oči.“ Začala som sa sťažovať. Ľubo sa na mňa pozrel a zahľadel sa mi rovno do očí. „Aj tak sú nádherné, aj keď ich máš mierne červené a bolia ťa.“ Usmiala som sa a cítila som ako sa mi začali zapaľovať líca, vtedy som vedela, že sa určite poriadne červenám. „Ďakujem, si milý vlastne si veľmi milý.“ Položila som mu ruku na plece a nežne ho pobozkala. „Jednou vetou som si zaslúžil toto?“
„Áno, bola to tá najmilšia veta, ktorú mi kto kedy povedal.“ Zdvihol mi ruku, priložil si ju k ústam a letmo mi ju pobozkal. „Odteraz sa budem snažiť byť gentleman, aby som si zaslúžil viac takýchto nežností.“
„Fúúúha, tak to by bolo super, ale nemusíš sa premáhať.“ Usmial sa doširoka a vydal popri tom jemný zvuk, ktorý bol náznakom smiechu. „Kvôli tebe všetko, veď to hádam vieš.“ „Tak ďakujem.“ Uvedomila som si, že už je dosť chladno po tom, ako celým mojím telom prešli zimomriavky. Dokonca som sa roztriasla. „Asi je čas na môj ďalší gentlemanský čin.“ Dal si dole bundu a položil mi ju na chrbát. „Ďakujem, a nebude ti zima?“ Teraz sa zasmial oveľa hlasnejšie. „Nie som padavka, hádam niečo vydržím a nepripustím aby ti niekedy bola zima alebo aby ti niekto ublížil. Usmiala som sa a s nevinným pohľadom som sa naňho pozrela. Urobila som to naschvál aby som vyzerala zraniteľná, aby ma mohol ochraňovať. Chytil ma okolo pása a ja som sa oprela o jeho rameno. Dvoma prstami druhej ruky mi prešiel po tvári od spánku až k brade. Bolo to úžasné. Doteraz som netušila koľko pre mňa môže znamenať takéto jednoduché pohladenie. Pozerala som sa pred seba na akési zvláštne stromy a užívala si túto krásnu chvíľu. Potom som svojím periférnym videním videla, že sa na mňa pozerá. Pozrel sa na sekundu inde a potom zase na mňa a povedal. „Vlastne už mi je trochu zima, vieš čo, určite by mi pomohol božtek od teba.“ „Hmmm.. nie je to vydieranie?“ Opýtala som sa s mierne zamračeným čelom, no samozrejme zo žartu. „Nie, to bola žiadosť, alebo ak chceš tak to bola prosba.“ Nechcela som mu vyhovieť ale nedalo sa. Bol taký milý taký pozorný proste som nedokázala odolať a tá prvá pusa sa mi páčila, tak prečo nie? Už len to, že som tu sedela, aj keď som nič nerobila, mi spôsobovalo strašnú radosť. Otočila som hlavu doprava, smerom k nemu. Dala som mu pusu a zavrela pri nej oči. Už to nebola taká krátka pusa ako predtým, chcela som v nej zotrvať. Potom ma pochytil divný pud. Možno to nebol len pud ale za väčšinu všetkého mohol on. Keď som sa od neho odtiahla vydržala som len necelé 2 sekundy, to bol čas kým som otvorila oči. Tak som sa k nemu priblížila no teraz to nebola len pusa, z malej pusy sa vyvinul bozk. Skutočný, môj prvý. Neverila som, že to môže byť také jednoduché. Vždy som sa toho bála ale je pravda, že je to pudová záležitosť. Bolo až neuveriteľné aké to bolo zrazu jednoduché, išlo to úplne samo. Vždy som sa obávala tohto okamihu ale je pravda, že je to pudová záležitosť. Do toho bozku som sa snažila dať všetky moje city. Dostala som sa k tomu, že som ho rukami chytila okolo krku a prehrabávala som sa mu vlasmi počas bozkávania. Bola som úplne zdivená, ovládaná iba pudmi ako nejaké zviera. Vlastne podľa našej profesorky biológie sme všetci ľudia len živočíchy. Aj keď som chcela aby mi to vadilo, nedalo sa to. Keď som po chvíli konečne prestala zistila som, že sa už poriadne zotmelo. Už som mala byť doma. Rozmýšľala som, no nič som nepovedala nahlas, len som sa znovu oprela o Ľubovo rameno. „Zahrialo ťa to dosť?“ Spýtala som sa veselo. „Ešte vydrž, najprv to musím rozdýchať.“ Zasmiala som sa. „To až tak?“ „No bolo to pre mňa prekvapenie ale hrozne sa mi to páčilo.“ Zaplavil ma ďalší príval príjemných pocitov po jeho slovách, bola som rada, že sa to aj jemu páčilo. „Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť no, neovládla som sa.“ „To fakt? To je milé.“ Povedal radostne. „ Som strašne šťastná, že tu s tebou môžem byť.“ Znelo to ako keby sme mali byť spolu posledný krát. „Mne je s tebou tiež veľmi príjemne ale už by si asi mala ísť. Už je dosť neskoro a neviem kedy ti ide posledný autobus.“ Zamračila som sa naňho a odtiahla sa. Pritiahol ma nazad. „Nie, nechcem ťa vyháňať len nechcem aby si šla takto neskoro sama domov.“ Dala som si dole jeho bundu a vrátila mu ju. „Tery, prosím ťa nebuď tvrdohlavá.“ Povedal a bundu mi znova prevesil cez plecia. Chytil ma svojou otvorenou dlaňou za líce a dal mi pusu. Prvú pusu, ktorej bol iniciátorom on. Bolo to ešte lepšie ako keď som mu ju dávala ja. „Prepáč, viem, som niekedy otravná. Môžeš ma odprevadiť na zástavku za chvíľu by mi mal ísť autobus.“ Postavil sa, zodvihol moju tašku dal si ju na plece. „No vstávaj.“ Zahriakol ma. „Veď už idem.“ Nemotorne som sa postavila. Chytil ma za ruku a kráčali sme smerom k zástavke. „Radšej mi tu tašku vráť, vyzeráš dosť vtipne.“ Podpichla som ho a zasmiala sa. „Myslíš to vážne?“ „Áno myslím.“ Odpovedala som a zasmiala sa ešte hlasnejšie aby som bola presvedčivejšia. „Nevadí, sľúbil som, že budem gentleman aby som si zaslúžil veľa pusiniek.“ „Ahá, takže to robíš kvôli pusinkám?“ Zastavila som otočila sa k nemu a dala som ruky v bok ako šesťročné dieťa keď sa rozčuľuje. „A kvôli čomu inému by som to mal robiť?“ Drzo sa opýtal. Vrazila som mu päsťou do pleca. Nebolo to silno, to bola len upozorňovací úder. „Prestaň si zo mňa uťahovať!“ Myslela som to zo srandy, no povedala som to trošku hlasnejšie a rozčúlenejšie ako som prvotne plánovala. „Dobre miláčik už prestanem.“ Nahol sa k mojej tvári a opäť mi dal krásny dlhý bozk. Neviem z čoho som bola znova viac očarená, či z toho bozku alebo z toho ako ma nazval. Áno, povedal mi miláčik a mne sa to strašne páčilo. Keď sme konečne prišli na zástavku stihla som ho už len rýchlo objať a zakričať mu ahoj, pretože autobus tam už stál a nastupovali len dvaja ľudia. Z autobusu som mu samozrejme ešte zakývala a poslala vzdušnú pusu. Kývať som prestala až vtedy keď sme zabočili za najbližší roh. Z tašky som si vytiahla mp3-ku a pustila krásnu pomalú pesničku, v ktorej sa samozrejme spievalo o láske. Oprela som si hlavu o operadlo a začala rozmýšľať. Čo ak je to čo teraz prežívam až príliš dobré a krásne? Je to také krehké, môže sa to rozpadnúť v najkratšom okamihu. Kvôli tomuto som mala také zvláštne zmiešané pocity. Bola som šťastná no zároveň smutná ako keby som vedela, že sa to čoskoro pokazí. Možno som sa skôr bála toho čo bude so mnou potom. Potom, keď to skončí.. Ale môže skončiť niečo, čo ešte ani poriadne nezačalo? Hlúpe otázky, zbytočné trápenie. Keď to bude potrebné potom to budem riešiť. Nesmiem sa toho báť, musím to risknúť neskôr by som si to vyčítala. Cesta autobusom bola celkom príjemná, za jeho oknami už bola poriadna tma iba svetlo pouličných lámp osvetlovalo nočné ulice. Jediná vec, ktorá mi kazila tento príjemný pocit bola myšlienka no to ako ma tento autobus odváža preč, ďaleko od môjho .. od môjho .. nevedela som čo si poriadne o tom všetkom myslieť a nie aby som ho ešte vedela nejako nazvať. Bolo to pre mňa zvláštne, nevyznala som sa v takýchto situáciách. Ľubo nebol iba kamarát ale nebol ani môj frajer, dúfala som, že sa to čoskoro zmení a ja budem vedieť ako ho volať. A taktiež som mu chcela vymyslieť už nejaké poriadnu milú prezývku, rozmýšľala som nad niečím podobným ako bol medvedík alebo chrobáčik. Ale zdalo sa mi to príliš otrepané na to aby som ho tak mohla volať.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
katuska8808
18. 1.januára 2011 15:08
moc sa mi to páči
Napíš svoj komentár