"Alexandra, vstávaj," triasol so mnou otec. Prebrala som sa zo svojej
nočnej mory, ktorá sa opakovala už vyše troch týždňov.
"Som v poriadku."
"Nie. Nie si. Od tej nehody...," otec vetu nedokončil.
Spomenula som si na sen. Bol tak neuveriteľne presný, že som mala pocit, že to prežívam znova. Záchranka nemala potuchy, že sme v aute. Všimli si nás až vtedy, keď z Patrikovho auta "zoškrabali" to druhé auto. Patrik na tom skončil horšie. V tele mal množstvo skla. Tým pádom, že druhé auto nám skončilo na kapote. Kapota sa prepadla na moje nohy. Preto som cítila bolesť a ťarchu. Ako náhle dali vozidlo dole. Zbadali nás dvoch. Začal ďalší zmätok. Záchranári behali hore dole. Do teraz si pamätám Patrikove slová, "láska už sa nemusíš báť. Všetko bude v poriadku. Ty budeš v poriadku," povedal a omdlel. Záchranári ho opatrne vybrali z vozidla a okamžite ho previezli do najbližšej nemocnici. A hneď aj mňa.
"Ste v poriadku?" Nemo som prikývla.
"Ako sa voláte?" Hlas sa mi zasekol v hrdle.
Nedokázala som nič nepovedať. Myslela som na Patrikovu tvár keď povedal, " ty budeš v poriadku." Do sĺz sa mi tlačili slzy a ja som ich držala, upokojovala som sa. Dlho som to však nezvládala a vybuchla som plačom.
"Alexandra," prebral ma zo zamyslenia otec.
"Áno?"
"Nemysli na to."
"Keby to tak išlo. Ty si tam nebol. Ty si nepocítil všetko čo ja. Nepočul si posledné Patrikove slová. Nevidel si, ako ho záchranári odviezli preč." Otec smutne pozrel na zem.
"Ale on nie je mŕtvy."
"Nie. Nie je. Je nemŕtvy, je medzi život a smrťou už niekoľko týždňov. To mi má pomôcť?"
"Alex, musíš veriť, že sa preberie."
"Celé dni nerobím nič. Myslím na to, že prídem do jeho izby a on sa na mňa usmeje. Lebo jeho úsmev ma ukľudňoval celý čas čo som bola v aute. Jeho úsmev je to čo mi pomáhalo, keď bol na mne ten plech. Keď som počula, ako tá ženská volá políciu. Ako kričí od bolesti."
"Dobre. Chápem, ale nie je to dôvod aby si prestala žiť."
"Žiť? Ako mám žiť, keď Patrik..."
Vetu som nedokončila a začala som plakať. Nedokázala som pomenovať jeho stav. Bolela ma tá spomienka. Tá prvá spomienka, keď som prišla na jeho izbu. Ležal na posteli celý obviazaný a okolo seba mal kopec prístrojov. Hadičky mu trčali zo všetkých častí tela. Jeho bezchybná tvár bola nemá, neprirodzene bledá a hlavne bez mimiky.
Otec nadýchol, "Alex, Patrik nezomrie. Musíš tomu veriť. Preberie sa."
"A čo keď nie? Čo ak zomrie? Čo sa stane potom?"
"Potom toho opitého muža odsúdia za nedbalé usmrtenie."
"A čo to pomôže? Mal by zomrieť. Mali by mu dať trest smrti, elektrické kreslo, mučiť ho."
"Alex," zvýšil otec na mňa hlas. No svoje predstavy, ako mučím toho hlupáka som nedokázala zastaviť. Vychutnávala som si ich.
"Čo je? Keby to bolo na mne, tak by som ho zabila. Nevieš čo mi spôsobil, nevieš aký strach mám chodiť po ulici, po ceste. Ísť autobusom do a zo školy, nevieš ako sa bojím keď započujem škripot bŕzd. Nevieš aký strach prežívam keď započujem zvýšenie motora, preraďovanie, alebo keď sa ku mne priblíži hocaké auto. Ani len netušíš aké nočné mory mávam každú noc. Netušíš, ako trpím."
"A čo máme povedať my s mamou. Z našej jedinej dcéry sa stáva čudné stvorenie bez citov, bez života. Bez radosti zo života. Dlhé hodiny krčí zo sna, niekedy aj cez deň. Každý deň trávi pri posteli svojho priateľa, ktorý ani len nevníma, že je v izbe. Nedokáže myslieť na nič iné iba na neho. Iba na jeho zdravie, na jeho radosť. Ako to máme vnímať my? Samozrejme, že ho za to nenávidím. Veď ťa skoro zabil, mohla si zostať na tom podobne, ako Patrik. Nebola si od toho ďaleko. Nebyť Patrika tak asi aj tak skončíš. Ale neprejem mu smrť, aj keby si ju zaslúžil. Ten muž už aj tak trpí. Zničil život, pokazil dva nezávislé životy od jeho. Životy dvoch mladých ľudí, ktorý mali všetko pred sebou. Dobre vie čo spôsobil a trpí kvôli tomu. Keby si to mohol vymeniť. Tak si to vymení. Bohužiaľ, nemôže. Zákon to nedovoľuje."
Pozrela som na otca a jemne som sa usmiala. Mal v niečom pravdu. Ten muž trpel. Ale čo som mala z toho ja?
"Pospi si," prikývla som. Na uši som si dala slúchtká od mp3-ky a zapla ju. Na display-i sa objavila prvá pesnička, bola to My importall od Evanescene. Otec odišiel z izby a ja som plakala do vankúšu, aby zase nevtrhol do mojej izby. Bola som zúfalá. Chcela som, aby sa Patrik prebral. Aby bol pri mne. Aby mi pomohol. Ale nie. Budem si musieť pomôcť sama. Budem musieť pomôcť Patrikovi, aby sa z toho dostal čím skôr. S touto myšlienkou som zaspala.
Ráno som sa zobudila do jasného rána. Pozrela som na hodinky bolo niečo pred siedmou hodinou.
"Alexandra," kričala mama z kuchyne. "Som hore," zakričala som späť. Moje prvá myšlienka zase patrila Patrikovi. Bola som z toho zničená.
Zišla som dole, umytá a prezlečená do školskej uniformy. Mama mi podala desiatu a ja som sa vybrala do školy. Otec ma čakal pred domom.
"Vezmem ťa," povedal a ukázal na naše auto. Jemne som sa usmiala a odvoz som odmietla. Nerobila som si včera srandu, že sa bojím. Naozaj som mala strach z ciest. Neverila som vodičom. Veď jeden z nich ma skoro zabil. A nehovoriac, že moju lásku dostal do kómy. Pomaly som kráčala ku škole v rukách stále držiac desiatu. Prvé dni som chodila za školu, celé dni som trávila v nemocnici, nechcela som aby tam bol Patrik sám. No, naši to zistili a teraz ma kontrolujú či chodím do školy. Nič iné mi nezostáva len tam každý deň trčať. Tak ako dnes. Prekročila som prah dverí, ktoré viedli do mojej triedy. "Ahoj Alex," zakričal kamarát z druhej lavice.
Pozrela som na Samuela, ktorý mal na tvári úsmev. Jeho tyrkysové oči sa mi zabodli do mojej osoby. Nemo sledovala svoju ruku, ktorá mu odkývala. Čo som to spravila? Ako som mu mohla odkývať? Som normálna? Myseľ mi nadávala, ako len mohla. Sadla som si na svoje miesto a čakala kým začne vyučovanie.
"Alexandra?" ozvalo sa pri mojej lavici.
Obzrela som sa a uvidela som vysmiateho Samuela.
"Áno?"
"Si v poriadku?" Jeho otázka ma zarazila.
"Som, prečo sa pýtaš?"
"Kvôli Patrikovi," povedal a zahľadel sa do zeme.
Nechcelo sa mi rozprávať o Patrikovom stave, neznášala som keď sa ma niekto na neho pýtal.
"Som v poriadku. Daj mi pokoj. Nemám náladu," povedal som tvrdšie, ako som mala v úmysle. Samuel potriasol hlavou a odišiel do môjho stola.
"Je šialená," ozvalo sa z druhej lavice. Ako som len neznášala, tieto "puberťácke kecy". Niekto im niečo povie a už je pre nich šialená. Aj tak nevedia čo prežívam, tak nech sa o mňa netrápia. Pozrela som na hodinky už len päť minút a je koniec školy. Moje myšlienky uvítali do nemocnice. Poschodie tretie izba 334, vstúpila som dnu a z postele na mňa pozrel Patrik. Bol vysmiaty, jeho oči sledovali okolie.
"Alexandra Feriová," upozornil ma učiteľ. Pozrel som na neho. "Áno?"
"Poďte k tabuli," povedal.
Pozrela som na hodinky už nezostávalo veľa času do odpovede, prečo ma vyvolal? Prišla som k tabuli.
"Dám ti dve otázky, ak ich budeš vedieť dostaneš jednotku, ak nie máš päťku a zničí ti to tvoj prospech. Známky máš medzi dva tri, tak sa snaž," povedal profesor. Čakala som na otázku. "Vymenuj mi druhy kovov," povedal profesor. Nadýchla, aby som mohla prehovoriť, no vyrušilo ma klopanie.
"Ďalej," ozval sa profesor. Do triedy vošla riaditeľka školy. "Samuel Dores?" Samuel sa postavil a pozrel na riaditeľku. "Máš návštevu," povedala a vyviedla ho von. V tom sa ozval zvonček.
"Vyskúšam ťa nabudúce."
Vyšla som z triedy a zamierila rovno do nemocnice. Pri škole stálo policajné auto. Ktovie za kým prišli, pomyslela som si, keď som prechádzala okolo auta.
"Slečna Feriová," ozval sa mužský milý hlas, ktorý mi bol povedomý. Otočila som sa.
"Som seržant Show," mladý muž vo veku dvadsaťpäť rokov mi podával ruku.
Jeho krátke čierne vlasy pod vplyvom gélu vypadli divoko. Jeho tmavé oči sa do mňa vpíjali, akoby chceli niečo zistiť.
"Ako sa cítite?" spýtal sa.
Až teraz som si uvedomila odkiaľ ho poznám. V tú osudnú noc ma vytiahol z Patrikovho auto, to bol ten policajt, ktorý mi pomáhal z môjho stavu. Bol to ten istý policajt, ktorý keď mal voľno prišiel za mnou do nemocnice a doniesol mi vždy niečo pod zub, niečo nové. Jemne som sa usmiala.
"Dobrý deň, mám sa dobre. Dlho som Vás nevidela. Ako sa máte?"
"Služobne," povedal a jemne sa usmial.
"Chystáte sa niekam?"
"Idem za Patrikom."
"Už sa prebral?" spýtal sa ma.
Sklonila som hlavu. Bodaj by. Keby to tak mohlo byť, že dôjdem do nemocnice a on bude na mňa pozerať tými jeho krásnymi očami. Prídem dnu a poviem, že všetko bude v poriadku. Všetko bude ako má byť. My dvaja spolu.
"Prepáčte, nechcel som ...," vetu nedokončil.
"Nič sa nestalo. Patrik sa ešte neprebral. Stále spí," povedala som jemne bez náznaku úsmevu.
Seržant Show sa na mňa jemne usmial ale už nič nehovoril. "Odveziem ťa?" spýtal sa ma. Nemo som pozrela na jeho úsmev, pripomínal mi Patrika.
"Nie, ďakujem. Pôjdem peši," povedala som.
"Dobre, tak chvíľku počkaj, prosím," povedal a odbehol do vnútra. Na čo mám čakať? Ktovie, možno ešte niečo potrebuje. Ale nevypadá zle, pomyslela som si na koniec. Práve naopak je zlatý. Lenže ja mám Patrika. Môjho krásneho Patrika, ktorý kvôli mne skoro prišiel o život, keby som len nechcela byť ešte vonku a išli by sme domov, tak ako chcel ísť. Teraz sme mohli byť na kúpalisku a nie tu.
"Alex," štuchol do mňa cudzí prst.
Prebrala som sa a pozrela na človeka, ktorý si ma dovolil vyrušiť. Čakala som seržanta, ale nebol to on.
"Samuel, daj mi pokoj. Nemám o čom s tebou hovoriť."
"Ale ja s tebou áno," povedal nepríčetným hlasom.
"Nechápem o čom to hovoríš."
"Poznáš Samuela Kleya?"
"Áno, to je ten hlupák, čo do nás vrazil."
"Je to môj brat. Práve sa ma polícia pýtala či neviem kde je. Tvoji rodičia na neho podali ďalšiu žalobu, psychické narušenie ich dcéry."
Otec podal žalobu? Jemne som sa usmiala.
"Tebe je to smiešne?" zavrčal.
"Prepáč, ale tvoj brat si za to môže sám. Ja každý večer spávam iba hodinu. Mám nočné mory. Môj priateľ je v kóme, len preto že tvoj brat to prehnal z alkoholom a drogami. Sadol za volant. A nevedel nájsť brzdu. Keby to bolo na mne dám mu elektrické kreslo." Samuel sa zahnal a udrel ma do tváre, spadla som na zem a rozbila si ústa. So slzami v očiach som pozrela na rozčúleného Samuela.
"Upokoj sa," zamrmlala som.
"Ako? Keď chceš zničiť môjho brata?"
"Zničiť? Nechcem ho zničiť, chcem aby platil," povedala som tvrdo.
"Ale jemu je to ľúto."
"Ibaže to môjmu priateľovi nepomôže a ani mne. Neprestanem mať pocit viny, pocit úzkosti, pocit strachu," povedala som so slzami v očiach.
"Snaž sa," odpovedal tvrdo a znova sa zahnal. Zatvorila som oči a tvár si kryla rukami. Úder neprišiel. Pomaly som otvorila oči a dala preč ruku.
"Mladý, upokoj sa," hovoril seržant Show.
Pozrel na mňa, ako sa zdvíham zo zeme.
"Si v poriadku?" Jemne som prikývla.
"Tak poď idem ťa odprevadiť do nemocnice."
"To nie je potrebné. V poslednom čase nie je so mnou zábava." "To nevadí so mnou je," povedal a usmial sa.
Mykla som plecom a pomaly som kráčala do nemocnice. Do polovičky cesty bolo ticho. Nikto nič nepovedal. Keby to bolo pred takými dvoma mesiacmi už by som mala jeho telefón a aj to či má frajerku. Lenže teraz som bola rada, že sa nemusím nič pýtať. Ako vždy, bola som bez nálady. Pred nemocnicou sme zastavili a ja som sa zo zvyku pozrela na Patrikove okno. Nič sa nezmenilo, aspoň na pohľad.
"Jeho izba?" spýtal sa a sledoval môj pohľad. Smutne som prikývla a do očí sa mi hrnuli slzy.
"Tak si bezpečne pred nemocnicou, môžem zavolať kolegovi nech pre mňa príde."
"Prečo si išiel so mnou?"
"Lebo som nechcel, aby si išla sama. Tvoj otec bol dnes u nás. Zničený. Vysvetlil nám tvoj stav a pochopili sme, že tá nehoda mala na teba zlý dopad. Potrebuješ pomoc. No, tvoj otec odmieta psychológa, aj keby to bolo pre teba najlepšie."
"Tým chceš čo povedať? Že som šiši? Nie som šiši, aby si vedel. Som v poriadku, len ma trápi Patrikov stav. Keď sa Patrik preberie zase bude všetko v poriadku."
"A ak sa nepreberie?"
Pri tejto otázke som zamrzla. Pozrela som na Patrikove okno. "Ak sa nepreberie zomriem," povedala som. Seržant preglgol. Vošla som do Patrikovej izby a skoro som omdlela. Jemne sa na mňa usmieval.
"Pat...," nedokázala som prehovoriť.
"Alex, som v poriadku. Všetko bude v poriadku. Môžeš sa ukludniť," povedal jeho krásne nežným hláskom. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré sa roztiekli po celej tvári.
"Môžeš na všetko zabudnúť. Zabudni na tú hlúpu nehodu, zabudni na strach. Zabudni na všetko na čo len môžeš. Mysli na budúcnosť. Veď ideš na výšku."
"Keď budeš pri mne, tak to pôjde ľahšie." Patrik sa usmial. "Sadni si," povedal. Sadla som si na svoju stoličku. A Patrik ma vášnivo pobozkal.
"Kedy ťa pustia?"
"Zajtra ráno," povedal.
Všetky prístroje boli preč. Zostal iba on, krásne krásny. Iba jeho krásne smejúce sa oči, jeho krásny úsmev a upokojujúci hlas.
"Ako sa cítiš ty?"
"Už lepšie. Ale mala som výčitky," povedala som smutne. Patrikovi som porozprávala všetko čo sa dialo posledné tri týždne. Prevracal nado mnou oči. Ale zároveň ma utešoval a vysvetlil mi, že sa nemusím báť, že nikto ma za nič neobviňuje.
Domov som došla vysmiata. Rodičia pripravili slávnostnú večeru.
"Ahojte," pozdravila som ich veselo.
"Ahoj," pozdravili obaja, "vidíš čo som ti hovoril, že sa preberie," povedal mi otec s úsmevom na tvári.
"Viem. Ale konečne to bude ako predtým," povedala som s úsmevom na perách. Zazvonil zvonček. Pozrela som na rodičov. "To budú Patrikovi rodičia, tiež sme ich pozvali."
S radosťou som pribehla k dverám. Dvere som otvorila, ale pohľad ktorý sa mi naskytol ma zmrazil. Vo dverách stál len Patrikov otec celý zničený.
"Stalo sa niečo?" spýtala som sa skoro nečujne.
"Poďme dnu," v srdci sa mi niečo pohlo. Pocítila som bolesť a zlú predtuchu. Zavreli sa dvere a ja som cítila ako chcem utekať. Chcela som sa presvedčiť, že Patrik je v poriadku. Musí byť, veď pred chvíľou som od neho odišla. Netrvalo mi dlho kým som prišla domov. Všetci sme si posadali v obývačke.
"Marko, stalo sa niečo?" Marko pozrel najprv na mňa a potom na rodičov.
"Nie. Nie. Nie...," hovorila som dookola.
"Je mi to ľúto," povedal Marko a hlas mal trasľavý, "ale Patrik pred hodinou zomrel."
Cítila som ako sa mi rúca celý svet. Mala som pocit, že je to zlý sen. Žart, ktorý mi podstrčil sám život. Vybehla som do izby a buchla dverami. Fotky po stenách patrili mne a Patrikovi. Zdalo sa mi, akoby Patrikova tvár sa z nich strácala. Ako je možné, že je mŕtvy? Ve... moje myšlienky sa rozpŕchli každou stranou. Slzy mi stekali po celej tvári.
"Alex, môžem vojsť?"
"Nie. Nemôžeš. Vypadni."
Môjho otca však moje odmietanie nezastavilo a vošiel dnu. "Upokoj sa."
"Nie. Už nikdy nič nebude v poriadku. Patrik mal čudné reči keď som bola s ním."
Hneď na napadla jedna veta. Zabudni na tu hlúpu nehodu. Nie je to tvoja chyba. Prišlo mi zle. Obed, ktorý som vlastne ani poriadne nezjedla skončil na mojej posteli. Vybehla som z domu preč. Utekala som do nemocnice, ale nechceli ma pustiť do vnútra. Vraj som moc rozrušená. Hlupáci. Vonku som bola už minimálne hodinu, keď začalo pršať a aj som pocítila chlad. Slzy mi zmýval dážď. Prišla som na most a pozrela na búriacu sa vodu pod mojími nohami. A zrazu am napadla myšlienka. Prečo neisť za Patrikom? Preliezla som zábradlie mosta. Pozrela do hora a zašepkala, "láska, idem za tebou." Pustila som sa zábradlia roztiahla ruku a padala dole. Pri náraze som pocítila štípanie na koži, no trvalo to len chvíľku.
"Nesmieš zomrieť. Musíš žiť za nás oboch," počula som Patrika. "Preberá sa," počula som hlasy okolo keď som otvorila oči.
V očiach som mala stále slzy a pocítila som chlad. Pozrela som na oblohu, kde sa mi zdalo, že svieti slnko. Ale stále pršalo kvapky, ktoré mi dopadali na tvár ma preberali z posmrtného života.
"Patri, chcem byť s tebou. S nikým iným," môj hlas znel priškrtene. V hlave sa mi mihali spomienky s Patrikom. Naše prvé stretnutie, keď sme sa pohádali a ja som na neho vyliala pohár kofoly. Moju nešikovnosť za každým keď sme robili šport, jeho ukludňujúce metódy. Naše milé hádky, náš prvý bozk, naše prvé rande. V hlave mi hučalo, v nohách som prestal cítiť bolesť. Svet sa mi strácal z očí, vymenila ho tma. Srdce sa spomalilo na minimum. Spomienkam som nechala voľný priebeh. Čím ďalej tým spomienky viac a viac bledli, nakoniec zostal jeden súvislý biely fľak.
Keď som znova otvorila oči do očí mi udrelo silné bielo svetlo. Pomrvila som sa na posteli a pozrela okolo seba. Bola som v nemocnici. V tej istej izbe ako Patrik. Pri mojej posteli niekto sedel.
"Už si hore?" ozval sa hlas. Prikývla som.
"Seržant Show?" Seržant prikývol.
"Čo tu robíte?"
"Strážim ťa," povedal a usmial sa, "a volaj ma Ben," dodal jednoducho.
"Ďakujem," povedala som a znova zaspala. Z nemocnice ma pustili o dva týždne. Mala som problém s nohami, preto mi Ben pomáhal znova sa učiť chodiť. Po pol roku som sa s ním dala dokopy. Vďaka jeho pomoci som sa dostala z tých najhorších snov, aké som mala. A vďaka jeho láske som sa zase naučila milovať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
imosk
11. 7.júla 2010 16:11
Nehces sa stat spisovatelkou ? Jednym slovom,UZASNE.
2
ty kks a to sa ti vážne stalo???? pretože to bolo velmi smutné a ked aj pravda tak ti nezávidím a bola by z teba dobrá spisovateľka
Napíš svoj komentár