"Čo viac by si chcel? Nie som zaujímavá, ako som ti povedala som úplne obyčajné dievča."
"Obyčajné dievčatá sa nekorčuľujú o pól noci. Obyčajné dievčatá sa nestarajú úplne o cudzieho chalana a nepočúvajú ho, aj keď je nad ránom. Obyčajné dievčatá sú obyčajné nie ako ty."
--------------------------------------------------------------------------------
Pozrela som sa na zem a potom znova na Damiana.
"Čo tým chceš povedať? Že nie som taká obyčajná, ako hovorím?"
"Presne. Nikto o sebe nepovie, že je obyčajný. Nikto."
"Tak čo by si chcel vedieť? Čo?"
"Neviem. TY mi povedz čo je na tebe neobyčajné. Určite máš niečo neobyčajné."
"Ale my tu nesedíme kvôli mne, ale kvôli tebe. Ak sa dobre pamätám"
Damian sa šibalsky usmial a prikývol, " máš pravdu. Sme tu kvôli mne."
"Tak asi
by som mal začať hovoriť, však?"
"Tak to by bolo skvelé."
"Ako som spomínal narodil som sa v dedinke Lucaya. V tejto dedine som vyrastal do svojich desiatich rokov, kedy sme sa prvýkrát presťahovali. Toto presťahovanie nebolo kvôli mne, našťastie. Otca preložili do New Yorku a tak sem odišli z rodného mesta. Keďže moja mama pochádza zo Slovenska učaroval mi jej jazyk a tak ma ho začala učiť už od mojich troch rokov. New York bolo krásne mesto, až na to, že väčšina ľudí si myslí, že Newyorčania sú úplne iní ľudia a dokážu prijať zmenu. Samozrejme na určitých častiach New Yorku je to pravda, nie v okolí môjho bydliska. Keďže som vyrastal medzi zbohatlíkmi.
Vo svojich jedenástich rokoch som si uvedomil, že nie som tak celkom normálny. Som gay. Povedal som to vtedy svojmu najlepšiemu kamarátovi, ktorý to povedal svojmu otcovi a jeho otec ma pri každej príležitosti zhodil a zhadzoval a ž napokon to vyvŕšilo do takej agresivity a nenávisti, že som to pociťoval aj od svojho kamaráta. bál sa ma, myslel si, že som chorý lebo mu to povedal otec. A ako dobre vieme zdravý a bohatý ľudia sa vyhýbajú chudobným a chorým a tak isto sa ma stránil môj kamarát. Raz keď som išiel zo školy si pamätám ako si ma odchytil aj s jeho bandou a poriadne ma zmlátili. Mysleli si, že mi do hlavy vtlčú normálnosť. Vtedy som prišiel za mamou celý modrinatý a uplakaný a chcel som odísť. Mama mi toto prianie uskutočnila a my sme odišli. Otec podal žiadosť na preloženie, dúfal som, že sa vrátime do Lucaya mal som tam kopec priateľov. Ale miesto toho sme sa presťahovali sme do Egebrejg a tým pádom, že to bolo Dánsko musel som sa začať učiť po nemecky, vieš aká je to blbá reč? Doteraz som sa ho poriadne nenaučil, práve naopak nič z neho neviem. Tu sme sa dlho nezdržali boli tam všeobecne dva problémy prvý JA, to je ten dôležitý a druhý otec mal problémy na tomto pracovisku, kvôli svojej povahe. Avšak, keby nebolo mňa otec by to určite zvládol je to skvelý človek. Lenže naši susedia, neviem ako, ale zistili. že som homosexuál. Na druhý deň po zistení som na trávniku červenou farbou našiel nápis: "Prac sa buzna, nechceme ťa tu." Keď to zbadala mama okamžite ma poslala dnu a povedala som, aby som dnes zostal doma. A ona odišla. Domov sa vrátila celá červená a zachrípnutá. Bolo to jasné našla vinníka. Prišla do mojej izby a ja som nevedel čo mám čakať. Sadla si na moju posteľ a silno ma objala, "zlatko, je mi to ľúto. Ale tvojho otca preložili musíme sa znova presťahovať." Výhovorka, kvôli otcovi? Ha, jasné. Neviem kto napísal ten nápis, ale vedel som, že odchod je nutný kvôli mne. A kvôli tomu aký som. Niekoľkokrát som sa pýtal mamy, či je moja orientácia choroba, alebo či je to voči ľudstvu chyba.
Matka ma jemne pohladila po hlave a kývla hlavou. Toto isté sa zopakovalo vo Vais-e a aj na Ukrajine, ale Poľsko bolo najhoršie. Všetko čo som dovtedy
zažil bolo nič. Poľsko je," Damianovi sa zlomil hlas a ja som ho inštinktívne objala. Po niekoľkých minútach čo som Damiana pevne objala a on mňa. Sa odo mňa odsunul a pozrel na mobil, ktorý teraz blikal. Na displeji sa objavila fotka ženy a pod ňou MAMA. Damian zakýval mobilom a ja som pochopila, že to musí zdvihnúť. Prikývla som hlavou a čakala.
"Ahoj," povedal.
"Viem koľko je hodín."
"Dobre za chvíľku som doma, neboj sa."
Damian sa vrátil ku mne, "prepáč, ale budem musieť ísť. Mohli by sme sa ešte niekedy stretnúť? Pokeckať?"
"Samozrejme. Keď chceš tak dnes večer, okolo jedenástej idem na korčule, tak ak tu budeš. Môžeme sa porozprávať pri korčuľovaní, čo ty na to?"
"Ok, tak dnes večer. Ahoj."
"Ahoj," povedala som.
Damian sa postavil a vybral sa smerom, ktorým sme prišli. Stratil sa mi za zákrutou. Pozerala som na jeho odchod. Chudák chlapec, musel si toho veľa prežiť. Nemal to v živote ľahké a zdá sa, že jeho rodičia sa ho snažia chrániť. Znova som sa pozrela pred seba a ešte chvíľku som sedela na chodníku a čakala na východ slnka. Domov sa mi nechcelo aj keď som bola mimoriadne unavená. Chcela som ešte pár minút zostať tu a rozjímať nad životom. Damian bol skvelý a musím uznať, že aj skvele vypadá. Som zvedavá čo mi ešte povie.
Prešlo niekoľko minút a ja som sa postavila na nohy. A odišla domov, moja mama práve vstala.
"Kde si bola?"
"Bola som vonku, korčuľovať sa. Hovorila som ti to minule," zahundrala som a pobrala som sa do svojej izby.
Vošla som do svojej izby a zapla hudbu a ľahla do postele. Moja izba nebola extra veľká ale nebola ani malá. Taká pre mňa. Na jednej stene som mala svoje čmáraniny a na druhej som mala plagáty a kalendáre. Mala som na stenách množstvo obrázkov, ktoré boli mojím výtvorom. Tmavá izba dostala farbu len keď mesiac alebo slnko priamo svietili do izby, ale stávalo sa to málo kedy. Milovala som tmu, milovala som čiernu tmu. Bol to pre mňa určitý pokoj, ktorý som denne potrebovala. Cítila som ako mi na oči a vlastne na celé telo padá únava. Zatvorila som oči a okamžite som zaspala.
Prevalila som sa na druhý bok a zobudila som sa. Hudba ešte stále hrala, asi preto lebo som nechala zapnuté opakovanie. Pozrela som na hodinky a bolo niečo po ôsmej hodine, vyliezla som z postele a vytiahla som rolety. Do izby vošiel čerstvý vzduch a denné svetlo zapadajúceho sa slnka. Dnes večer by mal byť krásny mesiac, aj keď nie v splne. Znova som si ľahla do postele a zaspala. Aspoň som sa snažila, ale stále ma niečo budilo. Tak som vstala z postele a zobrala si knihu, ktorú som aj tak chcela dneska dočítať. Vedela som, že moja mama príde z práce asi tak za dvadsať minút a to znamenalo, že mám desať minút na čítanie a desať na upratanie celého bytu po sestre a bratovi. Pozrela som na hodinky a nastavila si budík. No upratovať som začala skôr ako mi vôbec budík začal zvoniť, ani nie za desať minút som mala poupratované. Umytý riad, povysávané a poskladané prádlo. Rýchlovka. Potom som vbehla do kuchyne a začala som robiť večeru ako inak hranolky s vyprážaným mäsom. Je to rýchle a žiadna práca s tým nie je.
Do fritezi som hodila pár hranoliek a zapla ju, potom som si nakrájala mäso a obalila ho v trojobale. Keď som obalila posledný kúsok hodila som ich na panvicu.
Mama prišla v čas, keď som dokončila večeru. Vtedy mi začal druhýkrát zvoniť budík, keďže som ho prvýkrát zabudla vypnúť. Mame som nabrala jedlo a sebe som dala ovocný šalát.
"Najedz sa poriadne," povedala mi mama.
"Nie som hladná. Len sa najedz."
"Aj dnes pôjdeš na korčule?"
Prikývla som, ale už som viac neprehovorila. S mamou som sa mohla rozprávať len krátky čas inak by sa to mohlo zvrtnúť na hádku. Zobrala som svoj šalát a odišla som späť do postele.
Prebudila som sa na zvonenie telefónu. Bolo okolo desať hodín.
"Haló?" spýtala som sa ospalo.
"To si to? Čo potrebuješ?" spýtala som sa viac menej prebratá.
"Hej, môžem," odpovedala som.
"Dobre. Zavolaj mi," ako náhle som zložila telefón okamžite som si znova ľahla.
Zobudila som sa niečo pred jedenástou. Pomaly som sa obliekla a obula korčule. Nemusela som sa ani maľovať lebo ako som si všimla zase bola väčšina dediny bez elektriky. Tak načo sa snažiť. Zobrala som si reflexívne pásiky na ruky a nohy. Pomaly som sa trepala dole schodmi. A rozmýšľala som nad tým či ma Damian bude čakať. Alebo nie. No ktovie. Nechcela som tak myslieť na Damiana, ale nemala som šajnu ako prestať myslieť na tie jeho chutné oči. Zišla som dole a otvorila dvere. A už som ho videla. Sedel na lavičke pred naším barákom.
"Ahoj," povedal.
"Ahoj," a pozrela som na hodinky, "si tu skoro,"
"Nechcel som aby si dlho čakala."
"To by bolo v poriadku."
"Dnes vypadáš pekne," povedal.
Dlho som rozmýšľala nad jeho slovami, dnes vypadáš pekne. Veď som nebola namaľovaná a maximálne unavená. Tak ako som mohla vypadať pekne?
"Hm ... ďakujem."
"Tak, kam?"
Ukázala som na jeden smer, ktorým sme sa obaja pustili. Keď som videla ako jazdí na korčuliach bola som hotová. Chlapec bol perfektný. Skoky, piruety a ostatné somariny na ktoré som sa ja nikdy neodvážila.
PO hodine a pól sme došli na naše stanovisko. Bolo niečo po pól noci. Celá vyčerpaná som si sadla na chodník a zhlboka som dýchala. Dýchalo sa mi veľmi ťažko, skoro až znemožnene. Moje zdravotné problémy mi niekedy robili v hrudi galibu.
"Si v poriadku?"
"Samozrejme, včera sme niečo začali a nedokončili," oznámila som mu.
Damian sa usmial, " mám návrh."
Začudovane som sa na neho pozrela, "aký?"
"Nechcem stále hovoriť len ja. Čo keby sme si to dnes vymenili? Povieš mi niečo o tvojom detstve."
"O mojom detstve? Je to nutné?"
Damian prikývol a ja som rozmýšľala čo také mu mám povedať.
"Tak dobre," súhlasila som, " ako vieš celý život som vyrastala tu. Od malička som sa bavila s jednou mojou dobrou kamarátkou. Boli sme nerozlučné. Mali sme kopec zábavy. V tej dobe bolo všetko otvorené nám, deťom. všade sme sa túlali, žiadne nebezpečenstvá tu neboli. Tým nechcem povedať, že teraz hej. Ale teraz sú decká iné, rodičia sú iní. Vtedy to bolo o inom. A ja s kamarátkou sme si užívali detstvo priehrštím. Možno až priveľmi. Takže, ako dieťa som rodičom robila veľa problémov, túlanie po nociach, vyvádzanie, utekanie z domu, krádeže peňazí mojej mame, otcovi, krádeže môjmu bratovi Mikuláša. Vždy som bola tak troška chamtivá a teda som chcela všetko čo mali dospelí, všetko čo mal môj brat. Čo bola chyba. Ale vtedy som si to neuvedomila, neuvedomila som si, že týmto pádom mi všetci prestanú veriť, že všetko čo sa stane bude na mňa. Moja myseľ a rozmýšľanie išlo v ruke s kriminálnou činnosťou. Viem, všetci si povedia, že je to dieťa. Prejde ho to. A možno hej. Ale mňa k tej zmene doviedlo niečo iné, než môj rozum. Bolo to jediné riešenie aké moji rodičia v tej dobe videli. A vôbec im to ani jednému nezazlievam, práve naopak. Som rada, že to riešili práve takto. Môj otec dospel k jedinému rozumnému riešeniu, zmlátiť ma zakaždým keď to považoval za múdre. Samozrejme, v tom čase som dostávala bitku aj bez toho aby som niečo spravila. Ale to už bolo riziko povolania. Dokonca si raz pamätám, keď ma môj otec bil celú noc, klamala som ho, žiaľ nepamätám si v čom ani prečo. Ale tak ho to nahnevalo, že zobral bitkársky remeň a začal ma naháňať po celej izbe. Keď skončil na tele som nemala žiadnu nepofarbenú kožu. Moja zmena v správaní prišla druhým ročníkom a prestaním sa baviť s mojou kamarátkou od narodenia. Teda to bavenie som obmedzila, ale stále bola kamarátka. Dala som zbohom starej parte a aj zbohom bratovým kamarátom. Zbohom všetkému čo som do vtedy poznala."
Pozrela som na Damiana a ten na mňa len uprene pozeral. Dýchal pomaly a zrak mal uprený priamo na moje ruky, na moje telo, na moju tvár. Jemne som sa usmiala.
"Chceš, aby som pokračovala?"
"Máš aj šťastné spomienky?"
"Samozrejme, že mám."
" A mohla by si mi ich povedať?"
Pozrela som na jeho tvár a prikývla som.
"Raz keď som mohla mať okolo 5-6 rokov sme sa s kamarátkou išli k nim do záhrady. Bol akurát čas dozrievania jahôd. takže sme vošli do záhrady a začali sme šklbať jahody. Zábavné na tom bolo, že jahody boli ešte zelené ale nám na tom nezáležalo. Chceli sme jahody a tak sme si ich zobrali. Čudné je, že nám z toho nebolo zle. Alebo si pamätám keď sme ako prváčky na základnej škole išli zbierať golfové loptičky.
A veľa iných príhod. Dokonca, keď sme mali našu Tinu, náš havo, cvičila som ju, aby sa z nej stal Rex. Samozrejme nikdy sa mi to nepodarilo. Bola rebelka. Tak ma vždy nejako oklamala."
"Podľa všetkého havo bol po tebe."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár