Či rovno, či doprava, či doľava každá cesta mohla viesť ku mne domov. Ale ako rýchlo doma chcem byť? Rozhodla som sa pre strednú cestu. Veď sa to aj tak hovorí stredná cesta- zlatá cesta. A pre mňa to bolo túto noc aj osudná cesta.
Nasadila som si slúchatka na uši a pustila som sa rovno za nosom. Netrvalo dlho a zastavila som na ďalšej križovatke, ktorá ma najrýchlejšie dostane domov. Pozrela som na tmavú uličku v ktorej bolo pouličné osvetlenie vypnuté, alebo pokazené, neviem. Pustila som sa do tmy. A popri tej ceste som rozmýšľala nad svojím odchodom. Nebola som si istá či je to správne. Či je správne odísť a všetko nechať tu. Priateľov, spomienky, rodinu. Nevedela som či je správne všetko len tak zanechať a vybrať sa novou, neznámou cestou. Pomaly som sa posúvala ďalej a už som v diaľke videla pouličné osvetlenie. Pohla som do tempa, keby náhodou išlo auto, aby ma nezrazilo. Veď v tejto tme nebolo absolútne nič vidieť.
"Sakra," zahrešila som, keď som pod sebou ucítila chladnú zem.
"Prepáč," ozval sa chlapčenský hlas, ale osobu som nevidela. Až dokým mi nepomohla na nohy. Ale aj tak bola príliš veľká tma, aby som ho lepšie videla a tak som videla len tmavú siluetu. Bolo to nepríjemné pozerať sa do tváre bez tváre.
"Nechcel som ti ublížiť," povedal nečakane.
"Nie je to v poriadku. Ja teba som nevidela."
"To si ani nemohla," povedal a v jeho tóne bol smútok.
"Prepáč, ale si v poriadku?"
"Ale hej."
"Tak, ako je možné, že som ťa nemohla vidieť," spýtala som sa prekvapivo rýchlo aj na mňa. Nikdy som nebola dobrá v takejto komunikácii uprostred neosvetlenej ulice s neznámym chlapom.
"Asi preto lebo som ležal na zemi."
"Čo sa chceš zabiť?"
Chlapec mi neodpovedal, ale vedela som aká je odpoveď a nechápala som tomu. Prečo sa chce človek zabiť? Má to dôvod? Existuje vôbec taký dôvod? Oprávnený dôvod kedy to bolo prijateľné? Neviem si predstaviť čo človeka môže priviesť k tomu, aby sa zabil. Ja sama som si prežila svoje mala, som depresívne nálady, ale nikdy som sa nechcela zabiť, teda skoro nikdy. Pozrela som do nemej tváre.
"Prečo by si to robil?"
"Lebo," chlapec sa zamlčal, ale nakoniec prehovoril, "lebo som monštrum."
Hrdlo sa mi zúžilo pri tomto slove a celá som sa zachvela. Dobre som poznala toto oslovenie. A druhí ľudia si ani neuvedomujú ako dokáže byť bolestivé.
"Neverím ti."
Chlapec sa zhlboka nadýchol a potom vydýchol ale nič nepovedal.
"Nechceš sa porozprávať?"
"A ty by si chcela?"
"Samozrejme. Budem ťa rada počúvať, ale na svetle. Čo ty na to?"
"Súhlasím," povedal chlapec a prišli sme pred moju bytovku.
"Tu bývaš?"
"Hej, ale poď sem," ukázala som na bok bytovky a sadla som si.
Na chrbte som mala batoh a v ňom baleríny tak som sa okamžite prezula. Potom som zdvihla hlavu a pozrela sa na chlapca, ktorý si sadol vedľa mňa. Ako náhle som ho zbadala som prestala vnímať a ťažko sa mi dýchalo. Chalan bol černoch a bol celý v čiernom. Jediné čo na ňom svietilo a bolo úplne mimo kontroly boli jeho tyrkysovo-modré oči. Nedokázala som prehovoriť a tým menej som dokázala uvažovať nad tým ako sa môže taký mladý, pekný chalan chcieť zasamovraždiť. Zhlboka som sa nadýchla a narátala do desať.
"Inak, sa som Damian," povedal chalan a podával mi ruku.
Slepo som k nemu vystrela ruku, " Sima," odpovedala som.
"Ďakujem," povedal.
To ma prebralo z môjho zasnenia. "A začo?"
"Za tvoje zízanie," povedal a jemne sa usmial. Celá som očervenala a hanbila sa ako pes.
"Prepáč," povedala som.
"Nič sa nedeje, je to v poriadku. Potešilo ma to."
"Odkiaľ si?"
"Som," chvíľku rozmýšľal, "skôr sa ma spýtaj odkiaľ nie som. Mám pocit, že som z celého sveta."
"Takže, sa veľa sťahujete?"
"Veľmi veľa."
"Kvôli práci, však?"
"Ani nie. Skôr kvôli mne," povedal.
"Tebe? Prečo?"
Mlčal. A ja som pochopila, že o tom nechce hovoriť.
"Takže, sa sťahujete od tvojho narodenia?"
"Nie. To nie. Narodil som sa v malej dedinke na ostrove Bahamy."
Sánka mi padla na zem a pozerala som s vypúlenými očami.
"Robíš si srandu?"
Damian na mňa pozrel a zakýval hlavou. takže neklame naozaj pochádza z Bahamy. Je toto možné? Ako sa sem dostal? Ako to, že vie tak dobre po slovensky? Nie, určite ma musí klamať. Chce byť zaujímavý, čo by taký človek hľadal tu. V tejto dedine, bez mora, bez pláže len so starými rozpadávajúcimi sa cestami, domami, a klebetnými babkami. Čo by tu len hľadal, čo by tu mohol nájsť? Nie je možné, aby tento chalan bol z Bahamy.
"No dobre, ale teraz vážne. Odkiaľ si?"
"Hovorím ti pravdu. narodil som sa na Bahamách v jednej malej dedine. Menšej ako je táto."
"A ako to, že vieš po slovensky? A čo robíš v tomto zapadákove? Prepáč, ale Bernolákovo nie je zástavka pre turistov."
"Ja viem. Moja mama tu vyrastala."
"Tvoja mama? Je beloška?"
Damian sa jemne usmial a zachichotal sa ako nejaká hyena. Keby som bola v inej situácii začala by som sa šúľať na zemi.
"Hej. Moja mama vyrastala v tejto dedine."
"takže, ak to chcem pochopiť. Musím si to zopakovať. Kvôli tebe ste sa presťahovali z Bahamy do Bernolákova?"
"Nie z Bahamy do New Yorku, tam sme dlho nevydržali kvôli mne, nasledovala Ukrajina, Dánsko, Portugalsko a nakoniec Poľsko kde to bolo asi najhoršie."
"A prečo si nechcel zostať na tých miestach?"
"Ja by som aj zostal, ale moji rodičia. Chceli aby som vyrastal normálne."
"Nechápem. ako normálne?"
"Vieš, u mňa je jeden problém..." odmlčal sa a pozrel mi do očí a potom na zem.
"Aký problém? Si homosexuál alebo čo?"
"A ak ti poviem, že áno?"
"Škoda," zamrmlala som, tak aby to počul, "to by znamenalo, že ťa asi nedostanem späť, však?"
"Tebe by to nevadilo?"
"prečo by mi to malo vadiť? To kvôli tomu ste sa sťahovali? Lebo ťa nemali radi?"
"Nie preto. Teda ja kvôli tomu. Nie každý sused chce mať po blízku homosexuála, čudné na tom je, že aj decká ktoré ma brali, ako človeka sa na mňa postupne vykašľali lebo som bol gay. Nechápal som prečo. Mal som šťastie na homofóbnych ľudí. V celej Amerike sa homosexuálovia pohybujú ako doma, len ja som mal také šťastie, že si ma niekto z homofóbnych našiel. Keďže moja matka je dosť rodinne založená odmietala, aby som sa s takými ľuďmi stretával. Chcela ma mať v bezpečí. A potom s sťahovanie začalo pri každej urážke. Pri každom podozrení, že som teplý. Nie je ľahké žiť s opatrnými rodičmi. Ale nič im nevyčítam. Mám ich aj tak rád."
"Mohol by si mi vysvetliť, čo sa také stalo, že si sa chcel zabiť?"
Damian smutne pozrel na zem a potom z vrecka vytiahol mobil. Nič nepovedal len nemo pozeral na displej.
"Do kedy máš byť doma?"
Pozrela som na hodinky, bolo niečo okolo druhej hodiny ráno.
"Ja mám flexibilný čas."
"to znamená, že môžeš byť vonku do kedy chceš?"
"Správne. Mám dosť rokov na to, aby som si to mohla dovoliť, nemyslíš?"
"Inak, ja stále hovorím o sebe a čo ty?"
"Ja? Ja nie som dôležitá. A okrem toho z nás dvoch si ty čo ležal na zemi, nie ja."
"No to hej, ale tiež nie je rozumné korčuľovať sa o polnoci po uliciach."
"A čo by sa mi mohlo stať? Sa poobzeraj dookola. Si v dedine, ktorá okolo desiatej upadá, upadá do spánku. Alebo odchádzajú do mesta. Tu okolo jedenástej nenájdeš vonku ani nohu, možno sa objaví pár vyvolených, ale inak je to nudná dedina. Nezažiješ tu veľa vzrúša."
"Tak to by som bol rád," povedal Damian a hral sa s kamienkom, ktorý mal pri nohách.
Chvíľku sme obaja len tak ticho sedeli a pozreli do blba. Ja som nemala záujem hovoriť mu o sebe a čo by som mu povedala? Veď som obyčajné dievča, ktoré malo svoje problémy tak ako každý.
"No dobre," pretisla som medzi zuby, "volám sa Sima Miséricorde, v Bernolákove bývam od svojho narodenia. Poznám tu každý kút, pomaly každého Bernolákovčana. Aj keď tu bývam dlho nemám extra veľa priateľov. Som normálne dievča, ktoré každý deň rieši vlastné problémy."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár