Každý večer ma ten istý sen, ležím na svojej posteli. Prebudím sa uprostred noci a pálčivú bolesť v srdci. Nedokážem sa nadýchnuť, nedokážem privolať pomoc. V tme sa ozve jemný melodický smiech. Tvár nevidím, vlastne nikoho nevidím len počujem ten smiech. Akoby by ma volal, akoby mi hovoril nedýchaj. Akoby sa ma pýtal čo ťa drží na tomto svete? Bolesť prejde po niekoľkých sekundách, prejde a neozve sa. Znova sa ukladám na spánok s rukou na srdci, so strachom čo ak sa nepreberiem ráno? Oči mi klipkajú a ja pomaly upadám do bezvedomia, ktoré ma okamžite prejde pri ďalšiom záchvate. Srdce bolí, preskakaju a pľúca odmietajú robiť svoju úlohu, oni neberú kyslík. Prečo? ľahnem si na chrbát a pozerám na plagáty, ktoré mám na stene a snažím sa upokojiť svoje srdce, pokúšam sa obnoviť si kolobeh v tele. Ľudia na plagátoch na mňa ticho pozerajú, niektorí sa smejú, iní pohľadom na mňa trpia. Prečo? Prečo by mal kvôli mne niekto trpieť? Prečo ja mám trpieť? Keď sa mi konečne podarí vyhrať nad srdcom a pľúcami, konečne zaspávam.


Keď sa znova preberiem som v tmavej miestonsti bez okien, bez vzduchu, bez pomoci. Sedím v chladnom rohu a pozerám do tmy, akoby som tušila, že tam na mňa niečo číha. Nikdy neviem prísť na to či sa mi to len zdá, alebo či je to pravda. Tŕpnem každou chvíľou čo som tam, tŕpnem a nedýcham. Zrazu sa z tmy ozve zvuk. Smiech. Nie je taký jemný a melodický ako ten predtým. Je tvrdý, neznesiteľný, zlý. "Netvor," prvé slovo, ktoré započujem za ten večer. Pozrem okolo ale cítim, že to patrilo mne. "Monštrum, nie si človek. Si prepnutá, si blázon. Nie si normálna. Vypadni." Slová mi trhajú ušné bubienky a pevne a kruto sa mi píšu do spomienok, do pocitov. PO tvári mi stekali slzy, nie jedna, nie dve .. ...... bolo ich niekoľko. Neudržateľne som sa rozplakala a osoba v tieni sa nahlas zasmiala. "Len plač.. si odporná. Najradšej by som ťa sám zabil." Srdce mi bije čím ďalej tým viac, čím ďalej tým silnejšie, čím ďalej tým bolestnejšie. V tme sa objaví veľká a pevná ruka, ktorá mi chytí krk a stlačí ho ako handru, cítim ako mi prestáva prúdiť kyslík. Počujem pukot kostí a cítim bolesť. "Skap," ozve sa hlas blízko pri mne. Snažím sa útočníka zahnať, snažím sa ujsť a po námahe sa mi to aj podarí. Pocítim uvoľnenie, pocítim slobodu a rozbehnem sa. Neviem ako a konečne sa dostanem na mesačné svetlo, utekám pomedzi stromy, kríky, kvety...... ale čo ma najviac prekvapuje vo vetre stále počujem tie isté slová. Chcem ťa zabiť, skap, zomri, si netvor,monštrum. Nezaslúžiš si život." Padnem na chladnú zem, ktorá ma privíta, obíme ....... Rozmýšľam či ma zem ochráni, či ma matka ochráni. Nie, matka ma zradila, rodina ma zradila. Sama sa prebíjam ako sa len dá. Bez dôvery, bez lásky, bez pocitov ............................... kedy to skončí? Kedy skončí toto moje prekliatie? Ak s azobudím ksončí to, prestane to všetko? Dostanem to čo chcem?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár