Nedokončený román

Ja sa do toho niekedy pustím...Dokončím ho a hodím sem...Sľubujem

„Prídeš dnes? “
„Samozrejme.“
„Maj sa.“
„Ahoj.“
Rozlúčila sa Laura so svojou priateľkou. Ako prechádzala na druhú stranu ulice na ceste sa jej rozsypala školská taška. Rýchlo pozbierala veci a rýchlejším krokom sa ponáhľala domov. Fúkal slabý vetrík, ktorý strapatil jej husté hnedé vlasy. Laura ich nemala rada. Stále vravela, že jej zavadzajú. Jej matka mala iný názor, stále jej pripomínala aká je krásna.
„Ahoj mamy.“
„Ahoj, no čo v škole? “
„Ako vždy, dnes je úžasný deň. Na obede som obliala jednu učiteľku, pred školou na ceste sa mi rozsypala celá taška, idem radšej do izby.“
„Nemôže to byť až také zlé, príď potom dolu, najeme sa spolu.“
Ani to nestihla dopovedať a už Laura buchla dverami na jej izbe. Ihneď sadla za počítač a plná vzrušenia otvorila už asi stí e-mail od neznámeho chlapca. Prvýkrát navrhol stretko. Dnes navrhol rande. Dnes? Prebehla jej myšlienka hlavou. Prečo akurát teraz? Veď som dohodnutá s Petrou. Už jej to sľubujem dlho, musím ísť do toho podniku s ňou, kde by mal robiť ten pekný čašník. Petra je z neho celá mimo. Čo mu mám odpísať? Mám sa na neho vykašlať? Čo keď sa nahnevá? Ale zase nemôžem to Petre urobiť. Prebehla jej zelenými očami opäť po slovách napísaných v e-maile. Chytila si dlaňami hlavu a nevedela čo má urobiť. Zdola na ňu kričala matka.
„Laura, no poď sa najesť, veď o chvíľu bude z teba kosť a koža.“
„Veď už idem! “
E-mail od neznámeho nápadníka nateraz zatvorila. O chvíľu mu odpíšem. Pri obede si to rozmyslím. Bezhlavo hltala jedlo, ktoré navarila kuchárka, pritom rozmýšľala o dnešnom večery. Zrazu ju z myšlienok vytrhne zvonenie mobilu. Ach Petra.
„Áno? “
„Ahoj, no o koľkej môžem prísť? “
„Kedy chceš, dnes som celá tvoja.“
Laure sa to nehovorilo ľahko, ale nemohla svoju priateľku sklamať.
„Výborne, tak ja sa ešte najem a som u teba.“
„OK, tak budem na teba čakať.“
„Ahoj.“
„Maj sa.“
Laura chcela už zložiť, keď v tom Petra zakričala do jej ucha: „Neskladaj! “
„Čo sa stalo? “
„Ja som len chcela, či pôjdeme na mojom alebo tvojom aute.“
„Preboha Petra, som sa zľakla, že čo sa stalo. Mne je to jedno, môžeme aj na mojom. Tak sa maj.“
„Ahoj.“
Nezjedla ani celý obed, nechala tanier na stole a utekala do izby. Zapla počítač a rozmýšľala ako má Sebastiánovi napísať, že dnes nemôže. Nahovárala si, že on to pochopí. Keď poslala e-mail bežala do kúpeľne, pustila si plnú vaňu horúcej vody a ľahla si do nej. Milovala tento pocit. Prechádzala hubkou po jej štíhlom tele, ktoré malo hnedastú farbu ešte z dovolenky. Do Egypta šla so svojimi rodičmi na konci prázdnin. Vtedy jej chýbali všetci priatelia ale aj tak najviac Sebastián. I keď Laura nevedela ako Sebastián vyzerá, veľmi si ho obľúbila a myslela na neho častejšie ako na niekoho iného. Prečo je to vlastne tak?
Z jej myšlienkového sna ju zasa zobudilo zvonenie mobilu. Vyliezla z vane prehodila cez seba župan a utekala do izby zdvihnúť telefonát. Na displeji čítala otec. Niekedy mala pocit, že je sledovaná. Koľkokrát chcela mobil zahodiť ďaleko nech ho nepočuje.
„Ahoj oci! “
„Ahoj moja malinká...“
„Koľkokrát som ti vravela, že už mám osemnásť rokov.“
„Ja to dobre viem, ale nehnevaj sa, pre mňa budeš stále moja malinká.“
„Dobre oci, chcel si niečo? “
„Len som chcel vedieť či je všetko v poriadku.“
„Hej je, máme sa s mamou fajn.“
„Tak je dobre a čo škola? “
„Stále to isté.“
Laura školu nemala priveľmi v láske.
„Koľko si dostala pätiek za tento mesiac? “
„Ale len šesť.“
„Šesť? Laura prosím ťa uvedom sa. Máš osemnásť rokov, buď troška zodpovednejšia. Dospej už konečne! Keď sa jedná o diskotéky a kamarátov tak vtedy si už dospelá.“
„To mi na toto voláš, aby si mi vyčítal všetko a kričal na mňa? Ahoj oci.“
Zložila ho. Laurin otec je už štvrtý mesiac v zahraničí. Z práce ho posielajú na dlhé služobné cesty. Laure to takto vyhovuje, aspoň ju tak často nebuzeruje. Zrazu počuje ako zvoní zvonček.
„Dorota choď otvoriť! “
„Áno pani.“
Hore vybehli obe rýchlo.
„Pani je tu slečna Petra.“
„Ďakujem Dorota, môžeš ísť.“
„Hej aj ja chcem slúžku, požičaj mi ju, “ vtipkovala Petra.
„Ver tomu, že by ti to všetko začalo liezť na nervy.“
„Keď myslíš, ty si neni ešte oblečená? “
„Prepáč volal mi otec.“
„Kde je aktuálne? “
„Ja ani neviem, ani ma to nezaujíma. Idem sa teda nachystať.“
Vbehla do kúpeľne a začala sušiť vlasy. Namaľovala sa. Laura je krásna, aj keby sa vôbec neupraví. Obliekla si zelené rifle, ktoré sú dole zúžené, žlté priliehavé tričko na ramienka, ktoré ukázalo jej pevné prsia a štíhly driek. Rada sa oblieka farebne. Väčšinou dievčatá v jej veku chodia elegantne oblečené ale Laura je svojská. Nenosila sukne, nenosila blúzky, nenosila lodičky. Bola štýlová aj keď sa oblieka športovo. Vyšla z kúpeľne a vraví Petre: „Môžeme ísť.“
Petre sa až dych zastavil keď ju zbadala.
„Ty vždy tak dobre vyzeráš.“
„Ale prestaň, veď pozri sa do zrkadla, si krajšia ako ja.“
„Hm, no jasné, “ poznamenala Petra ironicky.
„Poďme, “ navrhla Laura a už bežala dolu schodami. Petra ju nasledovala. Nasadli do Laurinho červeného auta.
„Kam to vlastne ideme? “, pýta sa Laura po chvíľke ticha, ktoré vyrušovalo len zvuk motora.
Petra neodpovedala, bola ponorená v myšlienkach. Určite zase myslí na toho čašníka. Lenže neviem kde pracuje.
„Kade mám ísť? “, opýtala sa jej Laura znova. Už tentokrát Petra odpovedala. „Veď som ti vravela, do toho podniku čo je na konci mesta.“
„Jaj jasné, už viem.“
„To som rada.“
Zase nastalo ticho. Celú cestu nič nerozprávali. Petra medzitým zapla rádio, v ktorom hral hit týchto prázdnin. Toto obom pripomenulo krásne časy prázdnin. Keď mohli spať dokedy chceli, keď mohli žúrovať každý deň, keď mohli mať každý iného chalana. Laura s Petrou neboli hanblivé, ale svoje medze mali obe. Viac ako po bozkávanie sa žiadny nedostal. Aspoň u Laury to tak bolo. Petra mala priateľa už ako päťnásťročná s ktorým prvýkrát spala. Laura jej nič nezávidela, keby aj ona chcela hocikedy vy si niekoho našla. Práveže bola na to hrdá a nechávala si to najdôležitejšie pre toho pravého.
„No už sme tu“, ohlásila natešene Petra. Obe vošli do podniku naraz. Sadli si dozadu a čakali pokým ich niekto obslúži. Laura bola zvedavá ako pán čašník vyzerá. Ku stolu prišiel vysoky, svalnatý mladý muž, ktorý mal čierne vlasy nagelované dohora, čokoládovohnedé oči a krásny úsmev. Bol tmavší ako iní muži a obliekal sa štýlovo. Zo zasnenia Lauru vyrušila Petra jej úderom do pleca. Zlakla sa.
„Čo je? “
Čašník s Petrou sa začali smiať. Petra na ňu pozrela s úsmevom na perách.
„Tak čo si dáš? “
„CocaColu, ďakujem.“
Laura sa začervenala. Čašník odišiel a Laura sa neveriacky pozrela na Petru.
„To je pán vyvolený? To o ňom si celý čas rozprávala? “
„Áno, že je sexi? “
„Tak to už vy som si dala povedať. A tá riťka.“
Obe sa začali smiať. Výborne sa bavili, čašníka nenápadne balili a nakoniec sa vybrali domov. Laura plná očakávania zapína počítač. Žiadny e-mail. Ťažko sa jej zaspávalo.
Sedem hodín ráno a Laure zvoní budík. Ja nechcem ísť do školy. V škole katastrofa. Zase samé nudné hodiny. Čakala kým príde domov na počítač, aby si prečítala e-mail od Sebastiána. Posledné zvonenie. Laura si vydýchla a ponáhľala sa domov. Vošla do izby, ktorá bola veľká. Steny boli namaľované na zeleno. O jednu z nich sa opierala manželska posteľ a o iné mohutné skrine. V kúte stál jej obľúbený počítač. Samozrejme hneď bežala k nemu. Zase jej jej princ nepísal. Mala z toho zlý pocit. Bála sa, že Sebastián sa nahneval. Zišla dolu, kde ju čakal na stole zohriaty obed. Zjedla polievku aj kúsok rezňa s ryžou a zapla si televízor. Nič zaujímavé, ako vždy. Prepla na hudobný kanál. Aj tak sa nevedela sústrediť na nič, pretože stále jej vŕtal v hlave Sebastián. Teraz uvažovala nad tým ako asi vyzerá. Čo keď sa jej nebude páčiť? Čo keď sa nebude páčiť ona jemu? Čo keď to je nevzdelaný robotník, ktorí chodí oblečený v starých špinavých handrách? Potriasla hlavou, aby zahnala myšlienky. Veď predsa sa s ním tak perfektne píše, musí aspoň trochu dobre vyzerať.
Počula buchnúť dvere. Matka prišla z práce.
„Ahoj Laura.“
„Ahoj mamy.“
„Kedy si prišla včera domov? “
„Zasa začínaš mamy? Idem ja radšej preč.“
„Prečo sa stále vyhýbaš rozhovorom? “
„Ahoj.“
Naštartovala auto a už jej nebolo. Krúžila mestom a rozmýšľala kam asi tak pôjde. Napadol ju čašník z podniku na konci mesta. A veď aj tak nemám čo robiť. Vošla dnu ale nevidela ho. Sadla si za barový pult a čakala. Prišla čašníčka.
„Čo si dáte? “
Laura si odkašľala.
„Hm, ten čašník, ktorý tu bol včera dnes nepracuje? “
Čašníčka sa usmiala a odpvedala: „Nie dnes má voľno.“
„Aha tak.“
„Tak čo si dáte? “
„Jednu CocaColu.“
Sedela tam sama a rozmýšľala čo to robí. Ten čašník sa páči Petre. Prečo som sem vlastne prišla? Čo sa to so mnou deje? Dopila a vrátila sa za tmy domov. Zapla počítač a udivene pozerala na prijatý e-mail. Písal jej Sebastián.
„Ahoj, nehnevám sa na teba. Ja som aj tak nakoniec nemohol, musel som do práce. Naštastie že si nemohla, pretože by si sa na mňa hnevala. Kde si bola keď si mala niečo iné? “
Laura si vydýchla. Nehnevá sa na mňa. A aj tak nemohol kvôli práci. Začala odpisovať. Vysvetlovala mu ako sa Petre páči jeden čašník a musela s ňou ísť do jedného podniku atď.
Zasa si písali až do neskorých nočných hodín. Nakoniec Laura bola unavená tak s nevôľou ale rozlúčila sa s ním a išla spať.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu