Tak teda nečakám, že týmto sa to nejako zmení, ale tak akosi mám v hlave kopu myšlienok,ktoré potrebujem utriediť a možno týmto sa mi to podarí.Možno aj na toto funguje princíp zoschnutého listu-vysvetlím: keď vás niečo trápi a niekto vám ublíži a nedokážete sa s tým vysporiadať,tak zakazdým keď sa o tom budete hovoriť, tak to postupne bude strácať svoju váhu, až sa z toho jedneho dňa stane niečo ako zoschnutý list, niečo krehké a nekonečne ľahké a vy to už konečne dokážete vyložit von zo seba. Táto metóda celkom funguje, to možem celkom aj potvrdiť, len škoda, že ja práve patrím k ľudom, ktorí sa neradi delia o svoje problémy a radšej ich nechávajú u seba- nechávajú si ich pre seba a až keď sa dokonale sami vytrápia a svojim spôsobom to sami akosi strávia a vyrovnajú sa s tým sami, až potom sú schopní o tom hovoriť aj s inými. Čo už,tak to akosi chodí a každý sme iný.
Dnes by sa mali teda páliť vatry, ale kedže my sa chystáme ako-tak maturovať tak sme sa nedostali na chatu. Nieže by ma to nejako veľmi mrzelo, to nie, ale mohla byť celkom zábava ale to bude aj bez chaty. Pri tomto ma napadá jedno slovné spojenie z pred pár dní: "...tak si mi aj trochu chýbala..." Nikdy neviem, čo si mám o takýchto vetách pomyslieť. Jednak nikdy neviete kto to myslí skutočne vážne a kto to má iba ako hlúpe klišé a frázu aby sa nepovedalo. Niekedy to možno aj niečo znamená ale to zistíte boh-vie-kedy a možno vtedy už bude zase raz neskoro. A dnes už nik nečaká- čas sú predsa peniaze. A navyše je to len trochu chýbala, kto by sa nad trochou pozastavoval...
„Mhm,pekný večer celkom...“ hovorím si dnes ako tak stojím a za mnou počuť doznievajúceho Elvisa. Aj tie cigarety dnes už chutia inak, už nie zakázane, ale opojne. Občas mám pocit, že z dymom, ktoý mi vychádza z pľúc odchádza aj kúsok mojej duše, kúsok mňa. Taká kvázi očista. Nadýchnem sa ešte posledný krát a všetky tie myšlienky točiace sa na jednu tému pošlem do prázda, do tmy kde sa rozpŕchnu ako ten dym. Zahasím cigaretu, nadýchnem sa reality a idem späť znova sama bojovať o svoj kúsok šťastia tváriac sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Že som OK...
Každý žijeme pod svojou maskou a je málo ľudí, ktorích si púšťame pod kožu. Ja sa však nepýtam na povolenie: „Zlatko,môžem?!“ Nie,nie ja radšej sama. Drzo ale nenápadne a počkám si na ten okamih keď si uvedomíš, že už je neskoro. Vyhrala som. Pomsta je sladká. Už vieš ako to chutí? Podrážať nohy nikdy nebol môj plán, nech to už vždy vyzeralo akokoľvek. Tvoja tvrdohlavosť nemá hranice, ale ani ty nie si neprekonateľný, ani ona, ani ja. Nikto. Ja som to už pochopila a tvoje „si moje všetko“ v mojom podaní možno na druhý krát o pol tretej nadránom zlomilo aj teba.
Netuším.
Netúžim.
Už akosi nechcem, nevládzem a nemôžem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elwinko
30. 4.apríla 2008 23:40
Len píš ďalej...a uvidíš, že sa Ti uľaví
Napíš svoj komentár