V kúpeľni trávime viac času ako si možno dokážeme priznať a ja sa na ten pohárik pozerám minimálne dvakrát denne keď si umývam zuby, takže ma vždy aj napadne pri ňom kadečo čo sme prežili,ale to je vedľajšie. Ide o to, že pozerám na ten pohár, zase ma kadečo napadlo a pozerám a v duchu počítam,aj keď matematika nie je mojou silnou stránkou. Bývame tu dvaja a sú tam štyri kefky. Teoreticky by to vychádzalo, že sme dvaja a každý máme dve kefky,ale preboha na čo sú komu dve kefky. Takže jedna, tá fialová má vlastníka-toho druhého čo tu so mnou prebýva, druhá-modrá je moja,tretia je červená a tá bola kedysi moja,teraz ju zneužívam na čistenie a iné zákernosti a tá štvrtá...zelená. No práve o tú ide. Nebolo na nej nič zvláštne, normálna, klasická, zelená kefka. Jasne na nej bolo vidno, že aj bola používaná. To je to, že bola používaná a už dlhšiu dobu nie je. Jej začlenenie do toho pohára bolo celkom významnou udalosťou, aj keď v podstate celkom prirodzenou. Je normálne, že keď niekto s vami už dlhšiu dobu žije- to znamená, že občas u vás aj prespáva, tak postupne je to len otázkou času kedy dojde už aj na zubnú kefku vedľa tej vašej. Tak nejak aj tá moja kefka dostala parťáka a s ňou aj tá fialová, ku ktorej bezproblémov zapadla. Tak sa tam vynímali, spolu a všetko vyzeralo byť okej. Nevyzeralo. Ono to bolo okej.
Tak tam stojím, pozerám na ňu, hlavou sa mi pomaličky premieta film. Všetko to krásne, to gýčové a najkrajšia bola pri tom tá realita každého dňa. Spolu. Obyčajná zelená kefka.
Doumývala som si zuby, utrela tvár a pozrela sa znova na ňu. Bolo na nej vidno už značné opotrebovanie, chcelo by ju vymeniť už za novú. Nejakú extra účinnú. Posledný krát som zobrala tú kefku a štyri krát som sa naklonila nad kôš a otvorila ho kým som to urobila. Vyhodila som ju. Nie,ja som ju ne-vyhodila, vyhodiť akože niečo tresnúť do koša, lebo to už nepotrebujem a nechcem to tu mať. Ja som ju tam položila, pretože je to len kefka a aj keby sa niekedy všetko vrátila späť, vrátilo by sa to v novom obale. Neľutujem to. Neľutujem, že som ju tam kedysi položila, ani to, že som bola na ňu hrdá a teraz neľutujem ani to, že ju vyhadzujem. Možno skončí niekde, kde zhromažďujú všetky staré kefky a iné veci, čo skončili v koši, ale u mňa bude mať vždy miesto.
Ešte raz som sa poobzerala po kúpeľni a preletelo mi hlavou, že to bola asi posledná stopa, čo tu ostala.
Skoro posledná.
Posledná až na vôňu rovnakého šampóna v poličke.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a myslím si, že aj tá kefka ti bude vdačná, že si to urobila...