Mala som osem rokov. Bola som malá ustráchaná tretiačka,ktorá sa nevedela nikam zaradiť. Mamka preto prišla s nápadom prihlásiť ma na tanečnú.Úprimne,najprv som z tohto nápadu nebola vôbec nadšená. Na prvú hodinu som prišla trošku vydesená, ale zvedavosť vyhrávala. Po pár lekciách som pochopila, že tanec je niečo čo chcem robiť navždy. Pocit šťastia, ktorý ma napĺňal pri každej novej tanečnej figúre, pri každom novom tanci bol neopísateľný. Našla som si nových kamarátov a konečne som cítila , že niekam patrím.
Prešlo osem rokov. Tanec sa stal mojou vášňou, mojou súčasťou nevedela som si bez neho predstaviť ani jediný deň. A potom sa to stalo. Poškodený meniskus. Operácia bola nevyhnutná. V tom momente som sa rozplakala ako malé dieťa. Nevedela som čo budem robiť. S tancovaním bol koniec.
Dnes som už štyri mesiace po operácii. Prvý mesiac som preležala. No dnes už fungujem tak ako predtým. Dokonca som opäť začala tancovať aj keď pomaly, ale pôjde to.
Nakoniec chcem iba povedať , že tanec mi zmenil život a bude jeho súčasťou navždy. Priala by som si, aby každí človek mal niečo čo ho napĺňa a čo miluje. Tak ako ja.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár