Radostnú báseň by som písať chcel,
v tento pochmúrny deň.
Ja dnes žijem iba preň
no radosti v ňom nenachádzam.

Tak jak písmena sú čierne
i slová moje takú farbu majú.
Už nehrejú ťa lúče jarné
myšlienky ti odchádzajú.
Tam v diaľku strašnú preďalekú,
kde pre mňa nevedie už chodník,
tam tvoje slová tichúčko sa ukrývajú,
do štrbinky, pod krík.

Starala si sa o mňa v ťažkých časoch,
jak o nemocné dieťa jeho matka.
Hodiny pre mňa strávila si v plačoch
a bola si len kamarátka.

Viac si nikdy nechcela,
aj keď srdce o tom spievalo.
ja túto pieseň nepočul som
a možno sa mi nechcelo.

Chcem ešte raz začuť tvoj hlas,
hluchým srdcom svojím,
že už ťa nikdy neuvidím,
toho sa najviac bojím.

Až keď stratil som ťa navždy,
sám som si pravdu zistil.
Miloval by ťa každý.
i ja som si to uvedomil...

 Báseň
Komentuj
 fotka
deborah  7. 4. 2008 10:29
boze boze... ani nevies ako strasne to sedi na moj zivot... a na jedneho chalana z neho...

nadherne... ty nemozes prestat pisat... keby som nebola v skole,tak uz placem... nno teraz sa premaham...
 fotka
deborah  7. 4. 2008 10:31
Hodiny pre mňa strávila si v plačoch

a bola si len kamarátka.



Viac si nikdy nechcela,

aj keď srdce o tom spievalo.

ja túto pieseň nepočul som

a možno sa mi nechcelo.



Chcem ešte raz začuť tvoj hlas,

hluchým srdcom svojím,

že už ťa nikdy neuvidím,

toho sa najviac bojím.
 fotka
sleeper  7. 4. 2008 22:15
Heh aj na môj to sedí
Napíš svoj komentár