Dievčatko a chlapec namoste

Dievča stálo uprostred mosta. Nechcelo skočiť ani ho to nenapadlo, len sa chcelo dívať na vodu a sledovať tečúcu vodu ako brízga o skalku na skalku.

Na okolo bol pokoj a hustá hmla. Občas z hmly niekto vynoril, ale nikto si dievča nevšímal, prechádzali, ponáhľali sa a nikto sa nepristavil. Už tam takto stála dlho, bola zvyknutá.
Voda v potoku hučala a tiekla stále rýchlejšie a rýchlejšie. Len na malý okamih spomalila a potom opäť utekala. Akoby utekala pred vetrom no ten aj tak stále šiel zarovno ňou. Odraz tváre dievčaťa sa mihotal. Bola to ona. Tá rieka bola akoby to dievča. Obe sa snažili niekam utiecť.

Dievča už začínalo byť zhypnotizované prúdom rieky a svojím vlastným odrazom. Rýchlo schytila malý kamienok a hodila ho rovno pod seba do odrazu. Rozbil sa. Voda trošku zahučala a plynula ďalej.
Musela to urobiť, vhodiť tam ten kamienok, lebo už sa začínala strácať vo vlastných myšlienkach. Začínala sa topiť.
Otriasla hlavou. Možno si myslela, že tým vytrasie všetky bludy, čo sa jej tam zatiaľ nahromadili. Poobzerala sa naokolo. Na pravo, ako jej kázal rozum a potom sa otočila na ľavo za srdcom. Nič nepočula. Ani len tlkot svojho srdca. Nič nevidela, jedine duše, ktoré neustále chodili naokolo. Bolo z nich cítiť chlad, mrzutosť, ľahostajnosť. -Ohluchla som?- spýtala sa samej seba. – Či oslepla?

Jediné, čo zacítila bol teplý vánok z ľavej strany mosta. Chvíľu tam hľadela a čakala, kto alebo čo sa zjaví. Dúfala, že príde niekto alebo niečo čo ju chytí za ruky a vytratí chlad z jej srdca a aj rúk. No nič. Nikto neprichádzal. Ani v diaľke nebolo známky, že by sa niekto blížil. Ešte chvíľu hľadela a čakala. Čakala. Čakala.
Po dlhšej dobe si uvedomila, že to nemá zmysel.

Sklonila hlavu a pozrela sa hore. Obloha bola dymovo červená. Boli na nej malé obláčiky.
Prevrátila oči, aby zastavila slzy v očiach. Zavrela ich a rukou utrela mokré líce. Potiahla nosom a znova sa zahľadela do rieky. Voda nabúravala zo skalky na skalku. Ten istý kolobeh. Voda tiekla rýchlo, rýchlejšie a potom spomalila. A potom opäť zrýchlila.
Tok tejto rieky pripomínal život dievčaťa. Plynul rýchlo bez zmyslu tak ako rýchlo tiekla voda v potoku. Okamihy, keď voda spomalila, boli ako keď sa dievča začalo obzerať a ako keď čakalo na príchod niekoho, kto prinášal to teplo zľava.
Rieka bola studená rovnako ako aj dievča. Ruky a ani pery dievčaťa nemali farbu. Bledli jej vlasy a časom rástli až k hladine. Splývali s vodou a stávali sa riasami. Nikto si to neuvedomoval, ale pomáli a isto sa dievča nakláňalo a nakláňalo. Niekto by povedal, že sa stráca. To tá vodu ju pohlcovala, chcela ju vziať so sebou.

Prázdnota očí, prázdnota vody. Život bez zmyslu, nič len voda ako samota, čo pohlcovala.
To jediné dievča malo. Už bola zmierená s vodou, s tým že splynie a stratí sa. Už nič nečakala ani nedúfala. V hĺbke svojho vnútra jej znel šepkajúci hlas: „ možno niekto niekedy...príde...“

„Ach“ vzdychla si nahlas. Bolo to asi prvé, čo povedala po dlhej dobe. Prosté „ách“ . Nachvíľu sa všetko zastavilo. Duše prebiehajúce naokolo, prúd vody ani oblaky sa už nehýbali. Trvalo to len chvíľu. A znova sa všetko spustilo zas.
Zrazu teplo bolo bližšie. Dievča sa však už nechcelo znova obzerať, nechcelo sa opäť sklamať a opäť mať vlhké líca pre nič. Ani sa nepohla a stále hľadela dole do vody.
Teplo bolo zrazu veľmi silné, voda začala spomaľovať až sa zastavila. Vydesila sa. Obe boli vydesené voda a aj dievča. Ale kto viac?

Keď stojí voda musí to byť niečo veľké, musí mať poriadny dôvod.
Síce troška váhavo no predsa dievča pootočilo hlavu na stranu odkiaľ vyžarovalo teplo. Stál tam a díval sa na ňu. Ona pootvorila ústa. Bola prekvapená a poriadne.
Chlapec natiahol k dievčaťu ruku. Vyzerala byť taká drsná no v skutočnosti bolo cítiť hebkosť. Bola žilnatá a žili mali tú správnu farbu. Bola krásna.
Dievča neváhalo a podalo chlapcovi tú svoju. Studenú a bez žíl, bez života. Keď sa spojili, dievčaťu navreli žili a ruka chytila farbu.
Chlapec si ju pritisol a pritom sa stále díval do tých prázdnych očí. Boli také prázdne. Pootvorené ústa už už chceli niečo povedať, vydať nejaký hlások. Ale chlapec sa pritisol k dievčaťu a . Pobozkal ju. Ústa sa sfarbili do červenej aká bola aj obloha. Začali byť teplé. Prázdne oči sa zaleskli a po líci stekali dievčaťu slzy.

Chlapec ich utrel a z náprsneho vrecka na košeli, ktoré nebolo ani vidno, vytiahol kamienok. Malý teplý kamienok. Vložil jej ho do dlane a zavrel ju. Potom chytil jej zatnutú päsť a vložil ju do svojej. Ich ruky boli zrazu jedno. Stlačil ich tak silno, že dievčatko cítilo
ako sa kameň zarýva do jeho dlane. Ale vôbec to nebolelo.

Ďalej urobil chlapec veľmi zvláštnu vec. Ruku v ruke pritisol na hruď. Pritisol ich k dievčatinému srdcu. Noebolo počuť žiadny tlkot. Až za chvíľu sa srdiečko tak rozhýbalo až vyčarilo úsmev na oboch tvárach.
Začali jej po lícach stekať také veľké slzy, že pokaždé keď slza dopadla na zem srdce začalo byť rýchlejšie.
Chlapec pustil ruku dievčaťa. Ono sa zľaklo, že jej vypadne kamienok, ktorý jej dal. Rýchlo ruku stisla a vtedy si všimla, že dlaň je prázdna. Otvorila ju a hľadela na prázdnu ruku. Smutne sa pozrela na chlapca. On sa len sa usmial a povedal: „ Ten kamienok, bolo moje srdce. Už dlho som ťa sledoval ako hľadíš bez zmyslu do vody. Nechápal som prečo to robíš. No potom mi došlo, že čakáš na mňa. Tak som prišiel dať ti svoje srdce. Už naveky bude len tvoje. „
Dievčaťu sa ešte väčšmi zaleskli oči. Všetko videlo rozmazané. Pozrelo sa do hora ako to robilo vždy keď chcelo zahnať slzy. Obloha bola krásna, vášnivo červená. Vtedy všetko pochopilo. Už to dlhšie nevydržalo a hodilo sa chlapcovi okolo krku. Objalo ho tak silno a cítilo všetko čo kedy chcelo cítiť. Najkrajšie bolo, že on cítil to isté. Len sa tak obímali a a viac im nebolo treba. Nemuseli si nič vravieť všetko chápali.

Most, na ktorom celý čas dievča stálo bol dlhý a na druhom konci, niekde kde dievča nedovidelo po celý čas stál chlapec a robil to isté, čo aj ono. Cítili teplo svojich sŕdc, vedeli, že niekto je blízko ale nevedeli že až tak.
Našťastie sa nakoniec aj tak našli. 
Chlapec pochopil, že keď bude celý čas stáť na jednom mieste a čakať na lásku tak nepríde. Rozhodol sa nájsť si ju sám a prestal zúfať.
Dievča sa tiež poučilo a bolo šťastné že chlapec si ju našiel.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu