Dokonalosť* s hviezdičkou

Najviac komentárov dostávajú blogy zo života, sťažovanie sa na príhody a tak tak sa idem pridať, posťažujem sa aj ja

"Raz si hore raz si dole" tak sa to hovorí, nie?
Celkom v to aj verím, teda snažím sa vždy keď som "dole".
Poviem si "neboj mohlo to byť aj horšie." heh, strašne dobrá útecha....
Ale sakra prečo mám pocit, že niekto je hore stále a niekto stále dole. A keď sa ten dole, už blíži hore, už už stúpa, ba sa dokonca možno konečne postaví na najvyšší schodík BÁC! Padáš tak rýchlo, že máš problém zorientovať sa a zrazu tak nízko...

Mne sa našťastie nestalo nič také expresívne zlé, ale aj tak sa necítim dobre.
Všetko som mala fajn. Moj vzťah fungoval, škola sa len rozbiehala, tak nebol väčší problém. Nemala som núdzu o to s kým pojdem von a čo budeme robiť, dokonca môj život naberal na obrátkach a rozhýbal sa a potom BUM.
Začalo to tak nevinne. Spadla som ako také hovado a mám ruku v r*ti. No proste zlomila som si ruku. Á tak človek si povie, veď to sa zahojí. Ale najprv ten príšerný pocit, tá bolesť. Tak neuveretiľne tá ruka bolela, cítila som sa ako mačiatko so zranenou labkou.
Tak sádru už nosím mesiac, jeden celý mesiac.
No, taká sádra s otrhaným fáčom, úžasná módna vychytávka.
Ale tak no, nedrblo ma, takže okej.
Lenže ono to šlo ďalej. Po ruke prišiel žalúdok.
Začal na seba upozorňovať a potom sa rozhodol pre protest. Chuť do jedla som stratila, čo je pri mne totálne nepredstaviteľné. Ale stalo sa, za deň mi stačil zjesť rožok,jablko a polievku a bola som sýta až až. Takto som schudla 3kilá za týždeň. To mi až tak nevadilo veď tak ľahko schudnúť je super.
A potom už na seba začalo upozorňovať aj srdce.
Som šialene, vytrvalo, neopísateľne strašne moc zaľúbená do svojho Jurina, proste môj žrút ( tú prezývku sa nesnažte pochopiť, dačo ako sukromný vtip)
no takže zaľúbená, ale aj tak mi začalo srdce akosi chradnúť. Nemalo dôvod. Žrút ani ja sme mu nedali dôvod aby bolelo, aby trpelo, ale ono aj tak. Neviem či to je normálne, ale akoby som predčasne cítila bolesť a tým si ju sama privolala.
Nastala kríza, pretože žrútovi ako svačinka som nestačila a začal s cigami.
Hovorte si čo kto chce, že natom nie je nič zlé, ja jednoducho ten smrad a len ten pocit, že človek fajčí neznášam. Zahrala som sa despodku a dala najavo žrútovi nech prestane, lebo lebo bude zle.
Pochopil to, aj vďaka jednému blogu čo som sem napísala. A sľúbil, že kvôli mne prestane.
Jedna rana zahojená. Sádru mi majú dať čoskoro dole, takže to bude ďalšia rana zahojená.
ALE
Čo čert vymyslel, alebo ktorý fras, Neviem ani ako sa mi to stalo, ale jendo z druhým dnes vyzerám ako popraskaná korytnačka. Pokožka na tvári mi začala štrajkovať. Vrrr, nič mi nepomáha. (Týmto vyzývam všetkých čo by mi vedeli poradiť čo robiť s napuchnutým popraskaným ksichtom!!) Dnes kvôli tomu trčím doma. Mama povedala, že mráz by mi to zhoršil a keby aj idem von nič by zo mňa nebolo, lebo ma celá tvár štípe páli a doparoma neviem už ani čo ešte.
Moj drahý si šiel na chatu a ja trčím doma. A to dnes máme 11-mesačné výročie. Ach, no tak dobre, nezazlievam mu, že šiel, ja by som aj tak s ním dnes nikam nešla, lebo nechcem až ma vidí takú zničenú. Ale aj tak som ráno na icq, keď sme četovali, ticho dúfala, že napíše: Moje, je mi jedno, že máš exém alebo čo to je. Keď nemôžeš dnes ísť von, prídem za tebou. Muším byť s tebou, veď dnes máme svoj deň!" No to nenapísal, poľutoval ma a napísal, že pôjde nachatu aby sa chalani nenasrali, aj keď by bol radšj so mnou.
Tak aj to bolo celkom milé. Aby som ujasnila, nevadí mi, že šiel, veň nemáme také okrúhle výročie aby sme museli byť spolu. Ja lenže sa cítim zničená, lebo keď takto sedím doma a viem že on sa baví uvedomujem si, že aj keby mám tvár v poriadku a chcem sa ísť aj ja baviť, tak nemám v podstate s kým. Je sobota a moja najlepšia kamarátka je láskovo zaneprázdnená, pretože sobota je jediný deň kedy môže byť s tým svojím, keďže on študuje v brne na výške.
No takže s ňou by som ísť nemohla, ani so žrútom, pretože ten je alkoholicky zaneprázdnený no a potom ským teda??
Mám kamarátky z destva, ktoré poznám dlho tak ich mám rada, ale predstava že som s nimi vonku sa mi nespája so zábavou. Také úbohé, že to musím napisáť, ale keď už si chcem vyliať to srdce tak musím: K*rw* f*x, ja nemám okrem svojho žrúta a najkam. nikoho s kým môžem ísť von kedy sa mi chce, keď sa vážne nudím, keď mi je vážne zle.
Ježiši také trápne toto...No a tak sa pýtam, čo mám robiť?
Nemôžem si nových kamarátov nájsť tu na nete a stretnuť sa s nimi osobne, lebo svedomie voči jurovi mi to nedovolí... A stretko s babou? Prečo nie.. ale tým nevyriešim že nemám skutočné kamošky.
ACH
a tak si píšem tento nechutne dlhý blog( neviem či je dlhý) a dúfam, že naň aspoň dostanem kopec komentárov, lebo tie jeidné ma vedia v takéto kritické dni vážne potešiť.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu