Krajšie žiť sa nútia.
Zhovárajú sa rečou tela
Oni dvaja o sebe najviac vedia.
Nemusia byt spolu každú chvíľu
Na svoje problémy ľahko prídu
Vycítia čo ich trápi
Prosto sa ľúbia
Nekladú si zbytočné otázky
Oči nekryjú silou pásky
Nemusia sa pýtať samých seba
Po čom práve túžia srdcia
Priatelia to sú zvláštni ľudia
Na lavičke vedľa seba sedia
Áno sú to zvláštni ľudia
Oni netopia sa v hlbokých očiach
Oni plávajú aj v tmavých nociach
Priateľ sa nebojí skočiť do vody
Aj keď utiecť mohol by.
Mohol by povedať Zbohom kráska
Ľúbil som ta láska
Nepovie Už ma to nebaví
Priateľ má teplú dlaň teplý úsmev a mäkké rameno
Priateľ ťa bozká bez predsudkov, obime ťa so slovami: ooo ako voniaš
Priateľ nekráča vedľa teba priateľ kráča s tebou.
Keď v tvojom živote nevychádza všetko ako má
Záchranu priateľ ti ruku podá
Nepýta sa prečo krivo stúpaš,
A prečo z dobrého cúvaš
Priateľ ťa naučí
Rany ti vylieči
Hoci aj vlastnými slzami
Nikdy ho nepočuješ klopať za dverami
On rovno vchádza a koná.
On nemlčí a nečaká
Že budeš prosiť, oh aká nevďaka
Priatelia sú zvláštni ľudia
Spolu sedia na lavičke
Listy snežia, sneh šumí
Dážď sa topí a slnko nás zmáča
Aj vtedy: priateľ podá ti ruku a usmeje sa....
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár