No jasné, nič sa jej nestalo. Slzy jej tiekli potokom.
Silno si k hrudi pritlačila plyšového priateľa, lebo chcela cítiť teplo na srdci.
Tep mala rýchly.
Dýchala plytko a rýchlo, sucho.
Vo vnútri ju pohlcoval oheň. Tak silno sa zatínala sama do sebe a ani si neuvodomovala, že jej to spôsobuje bolesť hlavy.
Sklamaná, ubolená...
Pukala a slzy stále tiekli. Veľa sĺz, veľa bolesti.
Vzlyky a v duchu hlasné výkriky: nenávidím ťa! nenávidim...sklamanie. Už nikdy! Budem silná! Chcem byť silná! Nenávidím ťa!
Ale koho? Uvedomila si, že ju nikto nepočuje, že kričí len vo vnútri. Že plače pre nič za nič.
Potrebovala utíšiť, objať, ako malé dievčatko. Chcela nech niekto príde a pohladí ju po vlasoch a povie že všetko bude okej.
No bola sama.Ležala a pomaly začala uvolňovať končatiny z kŕču.
Spomalila dych aj myšlienky. Toľko a pritom nič jej behalo po rozume.
Chcela pokoj, chcela spať. Dlho spať. Snažila sa.
Stekajúce slzy ju štípali na tvári. Zapichalo ju v hlave. ach aká bolesť.
Prázdny výraz, smutná tvár....Sklamanie.
Potrebovala to zo seba dostať.
Vzala papier a pero a začala písať:
"Hodila sa do postele akoby....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
seagull1
22. 1.januára 2008 23:38
ja prezivam nieco podobne. ale nemam ziadneho plysoveho priatela ani nic take. a osobu ktoru nenavidim, niekde velmi hlboko v hlbke duse stale lubim, ale ublizila mi tak, ze hladat u mna odpustenie bude tazke... neplac, bude lepsie
Napíš svoj komentár