Vstal, po tom, ako sa zobudil. Prešuchtal sa predsieňou zahádzanou ponožkami a spotenými včerajšími dňami.
Zo zahádzanej kuchynskej linky zdvihol pohár s odstátym mliekom, mucha sa utopila v ňom. Vzal obsah a keďže toto bol tzv. „mliečny pohár“ bez ďalších úprav doň nalial mlieko. Pil trhavo a bol len v trenírkach.
Niekde celkom blízko, možno práve vo vedľajšom vchode od vás, možno cez ulicu oproti, bývalo dievča, malo 13, svet jej ležal pri nohách a ja som ani nevedela, že existuje. Len Ľudko mal s ňou už dávno veľké plány. Volala sa Uršuľa. Milovala extrémne športy, hlučný sex a predajne s dobrotami. Preto pozerala telku. Mala tiež pár rodičov a nejakého súrodenca.
Verila, že je upír a že jedného dňa si obľúbi tú otravnú hru a ešte otravnejšie piano a tiež, že Pánbožko nie je výmysel nejakého páriku vyhulencov sfetovaných pod obraz (boží).
Ľudovít na ňu rád čakal celé dni s hlavou vystrčenou zo zákopu až po miesto, kde sa jeho úzke hrdlo s výrazným ohryzkom zrastalo s jeho zvyškom chatrného tela. Nemal prilbu a vedel, že do hlavy každú chvíľu schytá dávku z guľometu alebo niečo horšie. Trpel. A trpel rád. Skúšal to každý deň.
Dookola.
Nebrala som mu to. Veď aj on ma podporoval v idealizme.
Po čase prestali predpovede počasia vychádzať, ja som stratila posledné kľúče od baráka za sídliskom kde som sa schádzala každú noc zo šťastím, kopala Boha do zadku a vysmievala sa všetkým, ktorí si v tom čase lámali hlavu nad cenou mlieka v Kauflande či zdraženými lístkami na trolejbus.
Nič netrvá večne. A nemôžem mať vždy to, čo chcem..
A hej kľúče som stratila. A nič nemyslím doslovne. Ani tie kľúče, ani tú zľavu v Kauflande. Žiadne neboli, žiadna nebola.
Ľudovít a Uršuľa....
To len tak v mojej prašivej gebuli. V štvrtok večer, keď som kvôli niečomu, čo sa vás vyslovene netýka, nemala čo robiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár