O deviatej večer som (ako vždy) so slzami v očiach horko-ťažko zaspala. Na druhý deň som vstala o štvrtej ráno. Mala som ešte aspoň dve hodiny, ale ja som už bola vyspatá. Absolvovala som rannú hygienu (samozrejme, čo najtichšie, lebo asi by nedopadlo najlepšie keby som zobudila otca). A pre moju nespavosť a nudenie sa som sa rozhodla znovu po dlhom čase začať čítať nejakú knihu. Konkrétne som mala na mysli Rómea a Júliu.
Keď som ju asi po pätnástich minútach našla- inak, ako bez rozhádzania celej izby to nešlo- bol na nej položený výtlačok novín. Najprv som si myslela, že je to jeden z otcových na hlavu postavených denníkov alebo týždenníkov. Ale po obrátení na prednú stranu som zistila, že je to mamin najobľúbenejší týždenník, ktorému včera vypršala platnosť, takže dnes zrejme vyšiel nový.
Rozhodla som sa omrknúť moju obľúbenú zvieraciu rubriku Hľadám domov. V strede sa vynímala fotografia nádherného cavaliera a pod ním bolo napísané: Patrím medzi tých psíkov, ktorí doposiaľ skutočne nezažili, čo to je mať vlastný domov.
Keď som sa ešte raz pozrela na tú fotku psíka a ešte asi tri- krát som si prečítala text pod ním, vyhŕkli mi slzy do očí. To neviniatko nemohlo mať viac ako mesiac a pol.
Bol v podstate celý hnedý, len medzi očami mal biely pás. Musí byť môj, prebleslo mi hlavou, no po chvíli som sa pristihla ako vážne nad tým uvažujem. Nie! Fero psov nenávidí. Ale ja ich zbožňujem. Vzápätí mi bolo jedno, čo Fero hovorí. Ja toho psíka budem mať. A začala som vymýšľať plán a na Rómea a Júliu som úplne zabudla.
Ako prvé som vystrihla obrázok psíka z novín a dala do tlačiarne a cez jeden program v počítači som ho upravila tak, že na spodku bolo výraznou žltou napísané: Hľadám domov! A takto som to dala 25-krát vytlačiť. V hlave som si premietla otcov všedný deň. Zobrala som tri papieriky s fotkou psíka. Akcia sa môže začať, pomyslela som si v duchu a potichu som premýšľala nad tým, čo asi Fero spraví, keď sa dovtípi, kto mu podhadzuje do celého života papieriky s nejakým prašivým psom.
Zbehla som dole po schodoch a prvý papierik som šikovne zastrčila do otcovho práve rozčítaného týždenníka. Druhý...Čo s druhým? Jasné! Svitlo mi. Ten som strčila do ocovej šálky na kávu. A tretí som jednoducho strčila do vrecka jeho najnovšej koženej bundy.
Keď som pozrela na hodiny, bolo ešte len tri štvrte na päť. Tak som si zase išla ľahnúť. Napočudovanie som zaspala.
Zobudil ma Ferov krik: „Sylvia! Okamžite poď sem!“ So strachom v očiach som sa vyteperila s postele. Cestou som sa skoro prizabila na schodoch a ani som sa nestihla spamätať už mi Fero mával fotkou psíka pred očami: „Vysvetľuj! A žiadne výhovorky!“ Predsa boli tie tri roky dramatického krúžku k niečomu dobré. Vystrúhala príslušnú grimasu a zahlaholila som: „Ježíš! Aký krásny psík“ vytrhla som mu obrázok z ruky a začala som si ho so záujmom prezerať. S výrazom neviniatka som zodvihla zrak.
„A čo ja s tým?“ opýtala som sa už trošku vážnejšie.
„No, TY mi to máš patrične vysvetliť. Ako sa to dostalo do čierno-bielych novín?“
„Ten obrázok vidím prvý krát v živote.“
„Neklam.“
„Aby si mi uveril sa ti mám hodiť k nohám a prosiť o odpustenie i keď ja som to nebola?“
Posledný krát na mňa fľochol, ale vyhrala som. Došli mu slová. V duchu som sa tešila, ale stále som sa tvárila nechápavo.
Vybehla som hore a nenápadne som sledovala ako si ide urobiť kávu. So šálkou si sadol za stôl a znovu začal čítať noviny. Keď sa po čase pozrel kde odkladá šálku, skoro mu zabehlo. Dobre, že mu oči nevyskočili z jamôk. Ja som sa rýchlo zašila do izby a začala som sa obliekať. Keď som bola hotová, pokojne som vyšla z izby a neprítomne zahlásila: „Môžeme ísť.“
Bývali sme na Gregorovej Vieske. Strašný zapadákov. Ale my sme mali dom ako z milionárskej štvrte. Takže otec ma každé ráno cestou do roboty odviezol do školy. Tvárila som sa, že si ho nevšímam keď si oblieka bundu a kontroluje či má vo vrecku kľúče. Doteraz sa čudujem že neodpadol, keď nahmatal papierik so psom. Ja som sa len obzerala a tvárila som sa netrpezlivo: „Už?“ On mi zrejme veril, že ja s tými papierikmi nemám do činenia, lebo len povedal: „Ideme, ideme.“
Potom som už len celý deň presedela v škole, pobabrala som sa v obede a zase som čakala na Fera, Doma som sa zase len venovala škole, jedlu a televízoru. A papierikom...
Takto ubehlo veľmi veľa dní, ibaže som sa starala o to, aby sa málokedy stalo, že sa obrázok našiel na rovnakom mieste. Raz bol na pohovke, pod vankúšom v posteli, v skrinke v kuchyni, v tlačiarni v pracovni a kade- tade po celom dome. A aby neprišiel na to, že som to ja, zariadila som, aby ku nám často chodila návšteva a v noci som chodila okolo jeho postele a vydávala rozličné zvuky a on sa domnieval, že v noci naozaj niekto chodí okolo jeho postele.
Postupne som toto všetko zaradila do svojho obyčajného života a prakticky som zabudla na čo to je, ale robila som to automaticky. Každým dňom sa mi stále viac cnelo za mamou, nikdy som sa neusmievala...
Až jedného dňa sa stalo niečo neuveriteľné. Začalo sa to ako obyčajná júlová sobota, keď som ostala sama doma a Fero išiel do práce. Pozerala som televízor, vtom niekto zazvonil. Otvorila som a hľadela som do tváre úprimne sa usmievajúcemu Ferovi. Ale prečo zvonil? Prezrela som si ho a pochopila som. Zrejme som vyzerala prekvapenejšie ako on, keď nachádzal prvé fotky.
Stalo sa niečo neuveriteľné! Fero držal v rukách dve psie klietky. V jednej bol psík z fotky a v druhej tiež cavalier, ale nepoznala som ho.
„Taká maličkosť. Myslel som si, že ťa to poteší.“ Usmieval sa ako mesiačik na hnoji. Úprimne. A ja som len otvárala a zatvárala ústa ako ryba na suchu. Nakoniec sa mi podarilo prehovoriť: „To je pre mňa?“
„A pre koho iného? Ty si si myslela, že ja neviem, že tie papieriky si mi dávala ty? Ja som len chcel zistiť, ako dlho ťa to bude držať.“ Potom položil klietky na zem a pritiahol si ma na hruď. Ako pravý otec, pomyslela som si.
„Ďakujem,“ šepla som.
„Aké im dáme mená? Tá druhá je sučka.“
Nikdy som neverila tomu, že sa ešte budem aj usmievať, ale stalo sa. A žila som s Ferom šťastne. Ako otec s dcérou.
Stále je prečo žiť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sibbonah
15. 11.novembra 2010 20:15
uz som citala,ale potesi
Napíš svoj komentár