„Čo brzdíš ty debil?!“ nadával a trúbil na vodiča pred nami. To nevyzerá moc dobre. Jacob ide veľmi rýchlo.
„Nejdeme ku tebe domov. Niečo ti ukážem.“ Odvetil. Ideme približne rýchlosťou, no netuším, lebo sa mi zdá že je to aj dvesto kilometrov za hodinu, ale až tak rýchlo nie. Možno trošku menej. Jacob ako keby bol úplne dezorientovaný, iba bezhlavo pridáva. „Nechoď tak rýchlo! Brzdi! Jacob, spamätaj sa.“ Kričím na neho, no on je ako zmyslov zbavený a ide plnou rýchlosťou po ceste. Zrazu kruhový objazd. Začal brzdiť. Všetko vyzeralo dobre. No nebolo...kamión z pravej strany sa na nás rúti. Ja som sedela vpredu...rátala som sekundy kedy to príde. V Jacobových očiach som videla hnev, bolesť ktorá sa menila na smútok, lebo som videla ako mu slza steká dole lícom. Letmo ma pobozkal a bol koniec... Kamión do nás nabúral. Naše auto sa vznietilo a dopadlo presne v strede kruhového objazdu. Auto padlo na zem pravou stranou. Teda tam kde som sedela. Jacob vyšiel z auta iba so škrabancami. „Evi, Evi prebuď sa! Nezomieraj mi!“ Vytiahol ma z auta. „Ale je som tu...Jake!“
„Ja to nechápem, ako si?! Evi, zlatko moje...ja som to nechcel. Ľúbim Ťa. Viem, že som ti to nikdy nepovedal. Bol som hnusný. Odpusť mi, len prosím nezomieraj!“ vraví mi Jake.
„Jake, stačí asi si si moc buchol hlavičku. Nevtipkuj v takejto situácii. Bolia ma rebrá!“ povedala som a v tom prišiel na pomoc nejaký muž. „Ospravedlňujem sa za toto všetko. Hneď zavolám záchranku. Neviem prečo, ale nešla mi brzda.“ Povedal vodič kamiónu. Je úplne vystrašený. Telefón ledva vytiahol z bundy. Všade okolo mňa je krv a črepiny z auta. „Sanitka tu bude za dve minútky. Máme ju držať pri vedomí.“ Vodič povedal Jakeovi a Jake prikývol.
„Jake bolí ma ľavá...noha.“ Nadýchla som sa len tak-tak a ďalej som pokračovala.
„Neviem sa poriadne nadýchnuť a veľmi ma bolia rebrá, tie asi najviac. Hlava mi asi za chvíľu praskne. A..“ začalo sa mi zahmlievať pred očami. „Budeš v poriadku to ti sľubujem. Sám na to dohliadnem. Sanitka je už tu.“ „Wiú,Wiú!“ počujem ju v pozadí. Celkom rýchlo tu je.
„Sem! Poďte sem.“ Kričí vodič kamiónu. Jake ma nechce pustiť, no musí. „Nebojte sa, mi sa o ňu postaráme. Nosítka! Rýchlo. Počujete ma?“ pýta sa ma nejaká sestrička.
„Áno, počujem.“
„To som rada. Teraz vás to môže trošku zabolieť.“ Dvaja doktori ma zdvihli a položili na nosítka. Veru, mala pravdu. Cítila som ako sa mi rebrá nejako divoko posunuli a automaticky som zakričala: „Áu, to bolí. Moje rebrá!“ V tom momente som videla všetkých svätých. „Kde vás to všade bolí?“ Sme už v sanitke, sestrička zisťuje čo všetko má ošetriť. Počula som Jacoba ako protestuje a chce ísť s nami do nemocnice.
„Ľavá noha, hlava a veľmi ma bolia rebrá.“ Boli tam asi piati ľudia, alebo som mala otras mozgu a videla som niečo viac než by som mala. Jedna sestrička držala injekciu a dajaký sáčik s vodou...neviem presne. Druhá sestrička mi roztrihla nohavice a chytila kliešte. Preboha! Načo potrebuje kliešte?! Videla môj strach v očiach.
„Máš tam kúsky skla. Musím to vytiahnuť.“
„A kde je Jakub? Môj Jake?“
„O neho sa nebojte. Teraz to príde. Skúste dýchať z hlboka a myslieť na to keď bude už po všetkom a pôjdete domov. Máte súrodencov?“
„Áno, bračeka. Má tri rôčky.“
„Verím, že ho máte veľmi rada tak si predstavte, že keď vydržíte tak sa budete s ním hrať. Vydrž, prvý je už vonku.“ Kurník to je bolesť!
„Máš frajera?!“ pýta sa ma sestrička.
„Nie.“ Sakra. Čo mi to dáva za priblblé otázky. Nemám na to náladu.
„Ou, našla som tu niečo väčšie tak sa pripravte na väčšiu bolesť. Nebojte sa to zvládneme!“ Povedala sestrička. Ty mrňo, keby si tu nebola ani neviem, že ma to bolí.
„No do riti. To nevydržím.“ Tá bolesť je otrasná... „Áu...“ Po tomto výkriku som odpadla...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár