„Spoznali sme sa... cez môjho brata.“ Odvetil.
„Ale však, ona ťa spomínala už dlhšie.“ Povedal Michal. V Jakub je prekvapený.
„Ako to?! Však to je Evka. Áno poznáme sa už dlhšie než rok, no v sobotu sme sa videli prvýkrát.“ Povedal.
„Evka nespala u Mišky?“ pýtala sa mama. Jakub nehovor jej to! Opováž sa jej to povedať. Ja chcem ešte žiť a spinkať v postieľke a nie na ulici.
„Nie. Mala spať u Mišky, ale namiesto toho spala u mňa, lebo...“ A teraz som v hrobe.
„....brat usporiadal takú menšiu párty, lebo mal narodeniny, no a tam ju mohol niekto zdrogovať. Neviem, ja som tam nebol. Miška ma poprosila či by u mňa teda u našich nemôže prespať. Potom som ju išiel odviesť domov a stalo sa to čo sa stalo.“
On klamať nemôže, nié! Ach, škoda reči v mojej vlastnej hlave..
„Ako si ju mohla pustiť na tú párty?! Ty nie si v poriadku!“ dohováral otec mame.
Ajajáj už to začína.
„Čo sa do mňa navážaš. Ukludni sa! Po prvé má dosť rokov aby vedela čo robí a po druhé ja som o žiadne oslave nevedela!“ obraňovala sa mama. „Prosím vás prestaňte! Choďte sa hádať inde.“ Povedala sestrička, ktorá mi prišla vymeniť dávku krvi. Mama s otcom odišli.
Michal s Kubom na seba chvíľku čumeli a zrazu obaja naraz povedali: „Ty si jej priateľ?!“ Uškrnuli sa.
„Nie. Najlepší kamarát...veľmi dobrý, príliš..“
„Dobre stačí. Chápem, že to iba pri podaní ruky neostalo.“ Prerušil Jacob Michala. Michal zostal celý červený. Skoro som pukla od smiechu, ale našťastie som to vydržala.
„No hej.“ Odvetil Mišo. To je trolol. Načo mu také veci hovorí.
„Ja už pôjdem. Keď sa zobudí tak jej toto, prosím ťa, daj. Ďakujem.“ Povedal Michal.
„Fajn. Ahoj!“ Podali si ruky a Michal odišiel.
Jacob si sadol po mojom ľavom boku na stoličku. Vzdychol si a chytil ma jemne za ruku.
„Viem...je zbytočné sa ti prihovárať už desiatykrát no nedá mi to. Veľakrát som nad tebou rozmýšľal, že prečo si vlastne píšem s takým dievčaťom ako ty. Si tak neuveriteľne zvláštna! Vôbec ťa neviem chápať. Vždy som vedel čo to dievča chce, vždy som akékoľvek dievča vedel prekuknúť. No pri tebe?! Ja to veľmi zložité.
Vždy keď si myslím, že som to už zistil tak je to úplne opačne. A prečo som robil také drahoty?! Lebo vedel som, že keď ma spoznáš osobne tak...proste som ťa chcel chrániť. Je to zložité, lebo nerád hovorím čo cítim. Nik to odomňa nechcel a ja som si zvykol to držať v sebe.
Chcem ti povedať, že ťa mám moc rád. Si skvelé dievča. Malinká moja šibalka. No..“
pobozkal ma na prsty a cítila som ako mi rukou steká jeho slza.
„...chcem sa s tebou rozlúčiť. Takto! Nijak inak, lebo keby si bola pri vedomí asi by som nedokázal zo seba dostať ani hlásku.
Zajtra večer odchádzam do Ameriky. Idem tam študovať a zároveň aj pracovať. Užívaj si život rozumne.“ Pokúšal sa pustiť moju ruku no ja som ho stisla. On sa mykol.
„Nie, Jake! To nemyslíš vážne. Povedz, že vtipkuješ.“ Vystrašene som na neho pozrela. Nič nepovedal, len sa mi vytrhol z ruky.
„Odpusť!“ dodal a chystal sa odísť keď v tom sa niekto ženie ako víchor do mojich dverí. Otvoria sa dvere, Dominika!
„Ty, Tý! Čo si jej to spravil?! Ako si mohol toto dopustiť?! Pozri sa na ňu...och ty ale vyzeráš! Moc zlé to je s tebou.“ Dominika mu bola ledva po hrudník a vyskakovala na Jacoba ako keby bola nejaký rambo.
„Tak ďakujem...ty si ale veľmi milá. A neho nechaj na pokoji za to môže jedine kamionista.“ Odvetila som.
„Takže tento chumaj za to nemôže?! Máš šťastie! Lebo inak...“
Jacob sa na Domču pozrel či je v poriadku a povedal: „Vieš, poznám jedno miesto kde sa dajú liečiť rôzne nervové poruchy. To miesto sa volá psychiatria. Mohla by si tam skočiť.“ „Vidím, že si tam už bol keď to tak poznáš...poviem ti, moc ti to nepomohlo.“ Odvetila Domča. Jake sa uškrnul no nič na to nepovedal. „Ja už pôjdem. Tak sa maj Evi a aj ty...“ pohladil ma na nohe a odišiel. Dominika si sadla na stoličku po mojej pravej strane.
„Už si po dvoch dní konečne hore! Mysleli sme si, že to neprežiješ.“
Ja som sa len uškrnula, no zo seba som nedostala ani hlásku.
„Čo sa ti stalo?! Nevyzeráš moc šťastne. To on?! Idem za ním...neboj sa ja ho dobehnem.“ Vytiahla si rukávy a už sa chystala za ním.
„Nie, stoj!“ Zakričala som. Dominika sa zľakla, no ostala v miestnosti. Zdvihla jedno obočie. Ja som sa nadýchla a začala som hovoriť: „Poď ukludni sa. Predpokladám, že máš pred svojimi dňami alebo sa Daniel večer moc nesnažil, ale sem poď a sadkaj si a ja ti to pekne vysvetlím.“
Dominika sa zasmiala a svoje husté, čierne vlasy si zopla do drdola. Sadla si vedľa mňa.
„Vieš, Jakub...Už to nikdy nebude také, také ako na začiatku. Vždy keď som zo školy prišla domov tešila som sa, že uvidím jeho veľký, krásny úsmev. Milovala som, keď sa na mňa usmial tak úprimne.
Vtipkovali sme...myslela som si, že si robí len zo mňa srandu...nikdy som nevedela ako na neho! Nikdy! Dokonca ani teraz to neviem. A ani v najkrajšom sne ma nenapadlo, že ma má rád. Chcela som ho spoznať viac, to áno ale nedal mi na to príležitosť.
Všetky spomienky sa vracajú...stále viac a viac. Bolí to! Už ho mám pri sebe a zrazu ti povie s bohom. Nemôžem nič robiť, len ho nechať ísť. Budem to musieť stráviť. Pôjde to trošku ťažšie, ale ja to prekonám!“ Utrela som si slzu, ktorá mi stekala lícom až ku brade.
„Som hladná. Čo si mi dobrého doniesla?“ Dominika sa uškrnula a podala mi misku. V miske boli špagety s kečupom, syrom, olivami a bazalkou. Mňám! „Viem, je to ťažké...ja si neviem predstaviť život bez Daniela takže ťa chápem. Zopakujem tvoje slová, ktoré si mi raz povedala: ,,Vždy sa všetko deje pre niečo a nikdy nič nie je len tak!,, Možno je to ďalšia tvoja životná skúška. Počúvaj, ale ty ich máš nejako veľa. Nevadí."
„Ja viem, dobre dosť smútku. Povedz mi aký je dnes deň? Nedeľa?“ Dominika sa rozosmiala a povedala: „Zlatíčko, dnes je pondelok. Spala si takmer dva dni.“
„Ach môj boh...to som až tak veľa krvi stratila?“ spýtala som sa. Dominika prikývla. „Bol tu Michal?“ spýtala sa Domča.
„Áno, len on nevedel že som hore...som sa tvárila, že ešte spím. A dačo mi doniesol. Tam to je. Keď chceš pozri sa, ja som to ešte nevidela.“
Dominika chytila darčekovú tašku a vybrala z nej lízatko v tvare penisu a tam napísané: ´´Nech ti chutí!´´ Domča sa to držala v ruke a najlepšie bolo, že akurát vošla mama s otcom. Trapás!
„Skry to!“ kričím na ňu, lenže ona spanikárila a vyšmyklo sa jej to z ruky na zem. Našťastie lízatko nepuklo. Mama sa začala smiať no otec ani neregistroval, že sa dačo v miestnosti deje. Ťukal do mobilu.
„Dobrý.“ Celá červená pozdravila mojich rodičov Dominika. „Tak ja idem. Eva s tebou sa porozprávam neskôr.“ Odvetil otec.
Sakra! Ani ahoj ani nič. Kedy sa somnou porozpráva? Keď umriem?!
„Evinka, ako sa cítiš? Otca si nevšímaj. Nemá dobrý deň. Kto ti kúpil to zaujímavé lízatko?“ sadla si ku mne mama.
„Mami, povedz mi kedy otec má dobrý deň?! A to lízatko mám od Michala.“ „Myslela som si. On je taký výmyselník.“ „Takže...Evka, takýto prípad sme tu už dlho nemali. Mala si rebra prasknuté a záhadné je, že behom dvoch dní sa ti to scelilo. Pani Bornesová..“ „Amália!“ mama prerušila doktora.
„Prepáčte, Pani Amália, Evka bude musieť ešte pár dní zostať v nemocnici. Zotavuje sa veľmi rýchlo, čo môžete sama vidieť. Prajem dobrú chuť!“ povedal doktor Xavier.
„Ďakujem.“ Povedala som s plnými ústami.
„No, ale poprosil by som aby ste ju nechali v kľude. Bolo by lepšie keby ste prišli zajtra.“
„Jasné, aj tak už musíme ísť. Zajtra sme tu neboj sa.“ Odvetila mama a pobozkala ma na líce.
„Ahojte“ pozdravila som a odišli.
„Je to zvláštne...máš v sebe drogu, ktorá je neznáma v Európe. Takže vôbec neviem čím ťa nadrogovali. Úžasné je na nej, že ťa uzdravuje.“ „Nespomínam si kedy som ju mohla užiť, len viem že mi dal nejaký muž pohárik nejakého alkoholu, no chutil čudne.“ Odvetila som.
„Ale s alkoholom to nemá nič spoločné...“ mrmlal si popod nos.
Dojedla som špagety a misku som položila na stoličku. Hups!
„Pán doktor...za chvíľku sa stane galiba!“ doktor zostal šokovaný čo som povedala.
„Ja sa pocikám!“ odvetila som.
„Počkaj. Odpojím ti..dávku krvičky ty upírôčka.“
Á môj doktor je pedofil. Nie srandujem. Mladučký doktor je to. Nemá viac ako dvadsaťosem rokov. Och Evi! Zasa začínaš?! Som ja ale sprostá. Nemá zlý zadok...stačí!
„No poď, pomaličky sa postav.“
Postavila som sa, no cítim sa ako keby som si niečo šňupla. Podlamovali sa mi kolená, teda tú druhú nohu som len tak vliekla za sebou.
„Držte ma, pán doktor.“ Kričala som.
„Tykaj mi. Neboj som tu pri tebe. Inak volám sa Šimon.“ „Nemôžeme sa zoznámiť až keď spravím moju potrebu?“ odvetila som. Šimon prikývol. Pomaličky ma odviedol na toaletu.
„Ďakujem.“
„Počkám ťa.“ Povedal. Jáj! To je skvelý pocit.
„Hotovo!“
„Dobre, poď si ľahnúť.“
„Nie to vážne?! Ja som si myslela, že pôjdeme tancovať...oooch!“ ironicky som sa spýtala.
„No, nevtipkuj a choď spať.“ Povedal. Potom mi vymenil dávku krvi za nejakú vodu.
„Čo je to?!“
„Keďže ešte nevieš sama udržať rovnováhu tak ti dávam takú výživu do tvojho telíčka.“ Povedal.
Ja som si vzdychla a ľahla som si.
On sa zasmial a dodal: „Spinkaj, zajtra to bude vážne náročné.“ „Tak fajn..“
Zavrela som oči. Idem sa ponoriť do mojich sníčkov, kde realita má dvere zatvorené a fantázia nemá hraníc!
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár