„Nechoď tak rýchlo! Brzdi. Jacob, spamätaj sa!“ kričím na neho, no on je ako zmyslov zbavený a ide plnou rýchlosťou po ceste. Zrazu kruhový objazd. Začal brzdiť. Neskoro...kamión z pravej strany do nás nabúral.
Ja som sedela vpredu...Rátala som sekundy kedy to príde. V Jacobových očiach som videla bolesť, smútok aj hnev ktorý sa menil na plač. Letmo ma pobozkal a bol koniec...
Naše auto sa vznietilo a dopadlo presne v strede kruhového objazdu. Auto padlo na zem pravou stranou, teda tam kde som sedela. Jacob vyšiel z auta iba so škrabancami. „Evi, Evi prebuď sa! Nezomieraj mi.“ Vytiahol ma z auta.
„Ale ja som tu...Jake?!“
„Evi, zlatko moje... ja som to nechcel. Ľúbim Ťa. Viem, že som ti to nikdy nepovedal. Bol som hnusný. Odpusť mi, len prosím nezomieraj.“ Vraví mi Jake a prišiel mu pomôcť nejaký muž.
„Ospravedlňujem sa za toto všetko. Hneď zavolám záchranku. Neviem prečo, ale nešla mi brzda.“ Povedal vodič kamiónu.
Je úplne vystrašený. Telefón ledva vytiahol z bundy. Všade okolo mňa je krv a črepiny z auta.
„Sanitka tu bude za dve minúty. Máme ju držať pri vedomí.“ Vodič povedal Jakeovi a Jake prikývol.
„Jake bolí ma ľavá...noha.“
Ledva som sa nadýchla a ďalej som pokračovala: „Neviem sa poriadne nadýchnuť a veľmi ma bolia rebrá a..“ Začalo sa mi zahmlievať pred očami...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
smajly
15. 10.októbra 2013 23:35
Ak sa Vám bude páčiť začiatok pridám kapitoly
2
Och... toto je jedna z tých romantických vecí, ktoré sú všade, všade, všade, všade...
Napíš svoj komentár