,,Cŕŕn, Cŕŕn..“
Otvorila som oči a rýchlo som sa pozrela na môj starý siemens. Na mobilnej obrazovke bolo napísane Jarred Rumells. Ja som v tom momente bola už hore!
Zdvihla som a po anglicky, ospalo som povedala: ,,Áno?“
,,Ahoj Stel, tu je Jarred, viem že som Ti mal volať tak pred tromi týždňami, ale nevyšlo to mal som veľa práce s fotením. Odpustíš mi to?“
Povedal smutným, prízvučným, americkým hlasom.
,,Myslím si, že to mám u teba! Ale neboj sa odpustím.. A kde si teraz a ako sa ma Charlotte?“ Povedala som nedočkavo.
Charlotte Flowerry je jeho priateľka a Jarred Rumells je najlepší kamarát môjho staršieho brata Thomasa. Musím sa priznať, že je pekný a má niečo do seba. Keď si ho začnem predstavovať, mám husiu kožu. On má také kučeravé, blonďavé vlasy sú trošku dlhšie, oči má orieškovo-hnedé, nos je pekne zasunutý do tváre je taký malinký, ale zlatunký, má vyšportovanú postavu a vysoký je viac než dva metre. Má 18 rokov a ja len 14 rokov je to neférové, že je starší.
,,Som v New Yorku, lebo fotím pre časopisy. Tak vieš, moja postava zarába peniaze a tie potrebujem na vysokú školu. Mal sem ísť aj Thomas, ale nemohol ísť lebo mal skúšky. A inak pozdravuj všetkých. Charlotte? Čo Ti poviem, je to namyslené dievča čo chce od chalana len peniaze, lepšie povedané, zlatokopka, rozišli sme sa. Stále odo mňa niečo chcela, bolo to už dosť otravné a nenormálne.“ Odvetil.
,,Uha, to som nečakala, že taká je, však keď ste tu raz boli, tak nebola taká.. a boli ste taký pekný pár. Nuž aj to sa stáva. Odovzdám pozdrav a aj ty pozdravuj.. Fotia Ťa profesionáli však že?!“ Spýtala som sa.
,,Áno, prečo?“
,,Tak skús o jednu fotku viac nafotiť pre mňa dám si ju na nástenku vedľa druhých kamarátov.“ Smejavo som povedala.
,,Keďže si to ty, tak spravím jednu naviac. Ale zaujímalo by ma, čo ty a tvoj Adam?“ Už povedal príkrejším hlasom.
Ako keby chcel počuť niečo zlé o ňom.
,,Adam je úplne v poriadku a aj ja, ale rozišli sme sa. Nemalo to zmysel, nemám rada tajné vzťahy. Keď sme boli v škole, ani ma nepozdravil. Museli sme byť bez svedkov a mne sa to neľúbilo.“ Odvetila som s ľútosťou.
Adam Victory je idol všetkých báb v mojom veku. A ja som ho opustila, pretože si myslím, keď sa tak veľmi schováva pred ľuďmi, tak pre neho nie som potom dosť dobrá to určite robí naschvál a aj celkovo ma to už nebavilo pozerať v škole ako flirtuje s inými babami a pritom spolu chodíme, je to blbosť!
Ja by som mu to nespravila určite nie, ale už je koniec už si budem robiť čo chcem! Niekedy si myslím, že niektorí muži nemajú rozum.. Vždy keď si na neho spomeniem mám v očku malú slzu, nie preto že by som ho nenávidela, ale chýba mi. Chýbajú mi jeho dotyky, jeho bozky a keď sa na mňa pozrel jeho zeleno-fialovými veľkými očami hneď mi všetok strach, hnev či nejaké zlé pocity odišli. Chýba mi jeho úsmev. Vždy keď sa usmial tak jeho zuby tak veľmi žiarili ako keby si ich vždy pred spaním bielil. Milovala som keď som sa mohla zahrabnúť do jeho zlatistých vlasov. Chyba bola, že mu stúpla peknosť a popularita do hlavy. Všetka tá dobrosrdečnosť vyprchala. Myslím, že to iba hrá.
,,Ublížil Ti však.. To by som Ti ja neurobil! Si veľmi dobré, pekné dievča myslím si, že by Ťa chcel každý chalan! Vykašli sa na neho a poobzeraj sa po normálnejšom chalanovi.“ Odvetil ráznym hlasom.
,,Ďakujem, červenám sa..trošku to preháňaš. Ale nechajme to tak. Prídete na Vianoce?“ Spýtala som sa nedočkavo.
,,Stélá, už nespi! Volá Ti Wendy.“ Kričala na mňa mladšia nevlastná sestra Nickol.
,,Asi tento rok neprídeme neviem spýtam sa potom rodičov.“ Povedal takým prekvapivým hlasom.
,,Dobre potom sa mi ešte ozvi, ale ja už musím ísť mam na druhej linke Wendy. A aj Nickol na mňa kričala.“ Povedala som mu zmetene.
,,Okey Stel, aj ja už musím ísť tak sa maj nádherne a pozdrav aj Wen..“
,,Aj ty Jarred, pozdravím. Ahoj!“ Povedala a zložila som telefón. Počula som kroky ako idú smerom do mojej, teda spoločnej izby s Nickou. Otočila som sa k stene a zakryla som si hlavu paplónom. Otvorili sa dvere a ozval sa povedomí hlas, znel ako Wendy.
,,Haló spachtoška, vstávať ide sa na nákupy. Máme vianočné prázdniny. Čo si zabudla?“ Povedala a dala hore rolety, zobrala mi paplón hodila ho na Nickinu posteľ.
Wendy Direction je moja najlepšia kamarátka! Ona je Angličanka, žila v Holmes Chapel vo Veľkej Británii. Presťahovala sa kvôli svojej babke lebo zomierala a chcela byť s ňou, ale našťastie nezomrela. Keď si mysleli, že je to s ňou zle tak musela niekde študovať, jej babka bývala blízko základnej školy kde som bola aj ja. Ona mala 11 rokov keď prišla do našej školy, prišla len na rok ale kvôli mne zostala..pôjdeme spolu na strednú školu, ale nevieme presne ešte kam a už sa máme rozhodovať sme v poslednom ročníku.
Dnes je veľmi pekne oblečená! Má modré tielko, rifľovú vestičku, naberanú rifľovú sukňu, modré legíny a ako inak, má čierno-modré čižmy s podpedkom to by nebola ona keby nemala podpedky a doladila to čiernym kabátikom. Je dosť vysoká, takže jej to veľmi svedčí. Nôžky má pekne dlhé..jej vlasy sú zamatovo hnedé dlhé sú asi po prsia a na nich má pramienok modrej farby..miluje modrú farbu..oči ma zeleno-hnedé také ako mám aj ja, nemá ich dnes výrazne namaľované, ale použila len riasenku a slabý modrý tieň. Na vlasoch má čiernu čelenku s mašľou.
,,Prestaneš si ma premeriavať a začneš sa obliekať?“ Odvrkla. ,,Dobre, dobre už vstávam! Wen, vieš kto mi dnes ráno volal?“ Nadšene som sa spýtala.
,,Anó, úplne viem čo si robila dnes ráno..“ Ironicky dodala.
Robila som sa že to nepovedala.
,,Volal mi Jarred Rumells.“ Usmiala som sa.
,,Kto? Čo? Prečo? Načč..“
,,Wen dosť, zasa sa zakokceš! Áno, je to ten tvoj vyšportovaný idol.“ Zastavila som ju a hneď som jej odpovedala.
,,Čo hovoril? Aj niečo o mne?“ Zvedavo vypúlila na mňa svoje veľké oči.
,,Áno, pozdravuje Ťa teda všetkých.“
„Stel, povedal či príde na Vianoce?“ Pýtala sa.
„Pravdepodobne nie, ale nie je si istý. Musí sa spýtať rodičov či sem majú cestu. A má prácu takže to asi nebude stíhať..fotí pre nejaké časopisy, ale nepovedal aké a ani som sa ho nepýtala. Najlepšie je že sa rozišiel so Charlotte.“ Odpovedala som na otázku a usmiala som sa na ňu.
„Už bolo na čase..ja som hovorila že im to dlho nevydrží! Teraz som na rade ja.“ Pousmiala sa a vyskočila ako keby bola superman..
Ja som sa zodvihla, že sa pôjdem obliecť, ale ako som išla otvoriť šatník, tak mi ho pred nosom zatvorila.
Skoro mi pricvikla prsty a automaticky som vykríkla: „Áu..si v poriadku Wendy? Však si mi povedala že sa ísť mám obliecť..“ Nahnevane som sa na ňu pozrela. Šibalsky sa na mňa usmiala, ale neodpovedala. Chytila ma za ruku a odvliekla ma do kúpeľne, podala mi zubnú kefku a pastu.
Otočila kohútik natlačila mi asi kilo pasty na kefku a strčila mi ju do úst a až vtedy odvetila: „Zlatko moje, Stel, nenahnevaj sa ale umy si zuby, lebo Ti smrdí z úst ako..poviem to pekne..koníkovi z riti!“ A začala sa chichotať.
Ja som s plnými ústami povedala: „Ha, ha veľmi vtipné.“
„Stel už nekeckaj a umývaj! Ja Ti idem vybrať čo si oblečieš. A nechcem počuť Nie! Robíš to pre mňa, lebo ma máš veľmi, veľmi rada rozumieš!?“ Povedala a zabuchla dvere.
„Wendýý..“ Ani som nestihla dopovedať už zmizla.
„Sakra! Ešte si zababrem pastou moje nové pyžamko..Čo mám robiť aby som jej to vyhovorila?“ Uvažovala som na hlas.
Rozmýšľam nad tým čo jej povedať, ale ňu sa nedá presvedčiť zasa mi vyberie sukňu a blboviny, ktoré nemusím! Aj lodičky!
„Ach môj život..“ A v tom sa otvorili dvere a Wen mi hodila fialovo-modrú podprsenku zladenú s tangačami..ja som myslela, že umriem..
„Wendýý ja Ťa zabijem! Tak toto si na seba neoblečiem! Zbláznila si sa? Nie tak toto nie..“
„Ticho buď konečne! Oblečieš si to a bodka. Ja nechcem mať kamarátku oblečenú ako keby bola bezdomovec..donesiem ti zvyšok.“ Usmiala sa na mňa a utiekla.
To nebude moc príjemne. Už som v spodnej bielizni a čakám kým príde..Otvorili sa dvere a kto ma prichytil..
„Thomas, čo nevieš klopať?“ Vystrašene som sa na neho pozrela. „Aaa. Už idem preč. Tvárme sa že sa nič nestalo. Inak pekná spodná bielizeň. Čo si ju zobrala našej nevlastnej maminke?“ Premeriaval si ma ako keby bol môj otec..
„Super, nemôžeš ísť dole?“
„ Nie, Stel potrebujem ísť iba na WC. Dovolíš? Nenechaj sa vyrušovať..“ Odvetil.
„A kde je Nicki, mama a oco? Je tu tak ticho.“ Spýtala som sa ho a dala som si župan.
„Oni išli do Trenčína niečo vybaviť, nepovedali čo. A.. idete preč.. aj Vy?“ Vyšlo z neho ako z chlpatej deky..
„Áno, ideme sa poprechádzať a niečo na seba kúpiť..prečo?“
„Iba tak, aby som vedel. Musím dávať na teba pozor predsa.“ A začal sa chichotať..
Bolo mi to divé, ale nechala som to tak. Išla som z kúpeľne preč a namierila som dolu schodmi keď ma zastavila Wendy.
„Stelá poď ku mné. Už som Ti to vybralá.“ Kričala.
„To Ti trvalo..“ Povedala som uštipačne a rozbehla som sa do svojej izby..
„Páči sa..máš tu fialové tielko, rifľovú sukňu takú istú ako mám aj ja, a čierno-fialovo modré lodičky také teniskové neviem ako tomu hovoríš aj mi je to jedno..a tu si vyber ktorý svetrík..bieli, čierny, fialový či modrý?“ Čakala na odpoveď.
„Dosť veľká dilema Ti poviem..jasné že čierny.“ Povedala som. „Dobre obliekaj sa nemáme na to celý deň. Už je trištvrte na dvanásť a nestíhame všetko..“ Ponáhľala sa.
„Už som, neboj sa všetko stihneme.“ Utešila som ju.
„Dobre teraz Ťa namaľujem. Nech si pekná!“ povedala už pokojnejším hlasom
Ja som nič na to nepovedala iba som vytiahla všetky moje malovátka a sadla som si na stoličku nech ma namaľuje keď sa jej tak veľmi chce. Maľovala pomaly a pritom rýchlo..najprv mi natrela make-up potom namaľovala viečka slabo fialovo-modrým tieňom, dala mi riasenku a všetko to ešte doladila jemným ružovým leskom na pery. Vlasy nechala na mňa a ja som chcela byť podobná jej, ale aj tak by to nevyšlo..Ja mám hnedo-zlaté vlasy tak do blonďava a mám dosť husté a dlhé vlasy až po ritku.
Som nižšia od Wendy, ale aj tak už môžem robiť modelku. Chodím na veľa športov chlapčenský futbal, basketbal a dievčenskú vybíjanú. Aj na zumbu, hip-hop, street dance, salsu, americko-latinské tance. Oči mám veľké, uhrančivé zeleno-hnedé, pery sú mäsité teda veľké, tvár mam takú akurát ani kostnatú ani tukom obalenú, noštek je maličký a guľatý, obočie je také prírodne upravené je tenké hodí sa k tváre, uši sú strednej veľkosti..Keď som sa začala tak opisovať tak to už dokončím a poviem všetko..mám široké ramená, prsia sú dosť veľké také akurát, veľkosť nohy je tridsaťsedem..
„Stela, Stela no poď už, musíme ísť.“ Prerušila ma Wendy.
„Dobre, dobre už idem! Ešte si zoberiem prašule..“
Idem dole schodmi a už som prišla pred dvere kde ma čakala Wendy.
Zobrala som kabelku a zakričala som: „Ahoj Thomas, a nerob zle!“
„Ahoj Stel..“ Kričal ale nebolo ho poriadne počuť.
„Tak Wendy kam to pôjdeme?“
„ Ideme do Avionu na klzisko, zobrala som aj korčule.“
Pozrela sa na mňa ako zareagujem, ale ja som nepovedala nič tak dodala:
„Korčuľovanie máš veľmi rada tak som myslela že...že by si sa mohla somnou korčuľovať teda skôr by si ma to mohla naučiť!“ Usmiala sa a ja s ňou.
Ja som chvíľku rozmýšľala prečo tá peknota, a podpedky už som pochopila že niečo v tom bude nejaký takzvaný háčik však uvidíme čo ma čaká..a ešte ideme do Avionu kde to nemám moc v láske, ale dnes mám takú ospalú náladu takže mi je to jedno a korčuľovanie naozaj milujem. Stále rozmýšľam nad Jarredom a našim rozhovorom hlavne tie slová ---si pekná, nikdy by som Ti to nespravil, určite Ťa chce veľa chalanov--- je to naozaj nečakané čo povedal.
Síce, čo sa čudujem on je taký dobrosrdečne ohľadu plný, že to vie človeka až do hĺbky srdca potešiť. „Bum!“ zamyslene som narazila hlavou do pouličnej lampy „Áu, to bolelo.“ Wendy sa začala totálne smiať skoro pritom krochkala a v tom chichotavo povedala:
„Ha, ha..si sa mala vidieť a ten výraz tváre vyzerala si ako ježibaba, ktorá potrebuje ísť na záchod, ha..ha“
„Naozaj vtipné Wen.“
Chvíľku sa ešte na mne bavila a potom povedala už kludnejším hlasom:
„Stela, prepáč, ale ja som z teba nemohla tak som sa začala smiať..si v poriadku, lebo mne sa nezdá že by si bola z toho rozchodu okey. Čo Ti je?“ Zastavila a pozrela na mňa.
„Wendy, poď poviem Ti to v autobuse. Nestihneme ho!“ Odpovedala som a zrýchlila som v chôdzi. Prišli sme na konečnú zástavku, ktorá bola pri supermarkete Esko. Išli sme si kúpiť lístky a potom sme si sadli na lavičku kým príde autobus. Sedíme mlčky. Asi po piatich minútach prišiel Gabriel Brajmak. Je to náš spolužiak. Má hnedé oči, čierne vlasy na ježka, vysoký je ako Wendy, je to najlepší kamarát Adama čo nie je najlepšie že sme ho stretli. Určite ani nepozdraví..však uvidíme keď príde bližšie.
„Stel, aha Gaboje tu. Rada by som vedela či aj Adam ide s ním.“ Potichu mi povedala.
„To by som aj ja rada vedela..som zvedavá či si nás všimne. Či pozdraví alebo niečo, hocičo.“ Odvetila som.
Gabo na nás žmurkol a prišiel k nám. Neuveriteľné..pomyslela som si.
„Ahojte kočky, Vy ste dnes ale vyparádené. Kam idete? Stel, do teraz som si neuvedomil, že aká pekná si..nikdy som nevidel na tebe sukňu.“ Povedal a premeriaval si ma asi tri krát.
Ja a Wendy sme sa zasmiali.
„Kdeže ona sukňu nemusí.“ Zo smiechom odpovedala Wen. „Myslím si, že už ani tak skoro neuvidíš..“ zasmiala a pokračovala som:
„Ale tak ďakujem. Ideme teraz do Avionu sa pokorčuľovať teda skôr ja ako Wen.“
„Áno?! Aj ja sa idem korčuľovať presne do Avionu aká náhoda. A prečo ty nie Wen?“ Pozrel na Wendy.
„ Ja sa budem korčuľovať, ale najprv ma to bude musieť Stela naučiť. A Adam je kde?“ spýtala sa Wendy.
„Ahá, však aj ja Ťa môžem niečo naučiť ak ti to nebude vadiť. No a Adam..tak to teda fakt netuším! Mali sme sa stretnúť tu, ale myslím si že nepríde. A Stel, Adam ti posiela tento list..mal som ho v taške ešte zo včera, lebo som bol na tréningu. Pôvodne som chcel ísť ešte dnes ku tebe. Adam Ti ho chcel dať, ale zajtra odchádza na lyžovačku. Neviem čo sa medzi vami stalo, aj by som to chcel vedieť ale Adam je tajnostkár.“
Povedal zvedavým hlasom.
„Ďakujem.“ Precedila som cez zuby.
Odložila som si list do kabelky a postavila som sa, lebo už ide autobus. Postavili sa aj oni a nasledovali ma. Autobus zastavil a nastúpili sme doň. Cvakli sme lístky a išli sme hľadať tri voľné miesta teda ja som hľadala dve pretože som chcela byť s Wendy osamote, ale čo čert nechcel stalo sa.
Gabriel hlasnejšie povedal: „Baby pozrite tu je voľné. Sú tu tri voľné miesta.“
Vyzeral byť veľmi natešený keď zbadal tri voľné miesta. Bolo to úplne vzadu. Gabo si sadol ku oknu, Wen vedľa neho a ja vedľa Wen. Sedeli sme tam asi tri minúty mlčky a potom začal dialóg bezo mňa! Bolo to trošku divné, ale lepšie ako sa s ním baviť pretože si nás do teraz nevšímal.
Zamýšľala som sa nad tým listom. Čo mi tam mohol Adam napísať? Čo je tam také tajné a dôležité, že to nemôže povedať ani svojmu najlepšiemu kamarátovi? Potom som sa už nevedela sústrediť a začala som vnímať ich rozhovor, ktorý je o stredných školách a naozaj ma to moc nezaujímalo, ale tak počula som ako sa Gabo spýtal Wendy:
„Wen a ty si kam dávaš prihlášku, lebo som sa pozeral do predbežných papierov a máš tam nejakú policajnú a potom až niekam do Anglicka dajakú tanečno-spevácku myslím že to bolo konzervatórium.“
„Áno, dávame si so Stel dve rovnaké a jednu inú a tá druhá bola zdravotnícka v Ružinove.. To iba pre istotu keby nás nezobrali na konzervatórium.“ Zatvárila sa nesvoja ako keby som zistila niečo čo nechce aby som vedela...
„A ty ideš kam Gabo?“ Spýtala sa neskôr.
„Ty a Stel viete spievať? Nó, ja som si dal tiež rovnakú s Adamom, ale na tú školu nepôjdem, lebo mňa nebaví basketbal. Nebaví ma matematika, fyzika a ani chémia.. je to príliš ľahké.“ Zasmial sa keď dopovedal.
„Že ľahké no tak to si trošku neodhadol.. Ja ich nenávidím! Aj preto chcem ísť tam kde ich nebudem mať. A vieme spievať, to je náš koníček. Tak teda kam ideš na strednú?“
„Áno..ale neviem sa rozhodnúť či obchodnú- Dudovú alebo športovú- Univerzitu Komenského v Bratislave. Som zvedavý či ma prímu. Chcem aby ste mi zaspievali niekedy.“
Ako to dopovedal tak som ich už prestala počúvať a začala som sa hrať na mobile nejaké hry, ktoré takmer ani na displeji neboli vidieť. Autobus zastavil na Patrónke a tam nastúpil jeden muž. Vyzeral ako z obrázku..bolo to desivé a hnal sa k nám držiac v rukách korčule. Ja som sa na neho vystrašene pozrela a mal také prenikavé oči zvláštnej farby. Boli fialovo-zlaté. Nechápala som.
A v tom Gabo povedal: „Ahoj, Sebastián. Čo tu robíš? Však si mal byť v Španielsku.“
„Ahoj. No áno, ale sa to trošku zvrtlo a išiel tam Adam. Bol som tam dva dni a odišiel som..“ Povedal to tak rýchlo, zreteľne priam až nechápavo hrubo ako keby mal niečo s hlasom.
„Skoro som zabudol..toto sú moje spolužiačky Wendy Direction a Stela Fox a toto je môj kamarát Sebastián Victory Adamov brat.“ Povedal Gabo.
Podali sme každá ruku a naraz sme povedali: „Teší ma!“ a zasmiali sme sa.
Chvíľku som sa na neho pozerala ako na bábiku, teda skôr na kena bol ako z rozprávky ja som sa tak cítila keď sedel vedľa mňa. Mal krásne zlatohnedé vlasy skôr zlaté ako hnedé a mal ich trošku rozstrapatené, oči ako som hovorila mal fialovo-zlaté, mihalnice mal dlhé a zatočene ako Adam, jeho úsmev bol veľmi prenikavý a zuby mal tak biele, že sa mi zdalo že sú vybielene, zaujímavé mal obočie pretože ľavé obočie mal hnedo-blonďavé a pravé mal len hnedé, oblečený bol štýlovo..mal biele tričko a na ňom mal čierne sako, džínsy, tenisky boli značky, no práveže ani som ju nespoznala myslím si, že sa ešte ani na Slovensku nepredáva proste netuším.
Vyzerá na 21 rokov. Bol nižší ako Adam, ale zato ruky mal veľmi svalnaté! Na krku mal malý medailónik červenej farby, zaujímavé je, že Adam má taký istý iba zelený.
„Si taká zaujímavá..“ odvetil Sebastián.
„ A to je v dobrom či v zlom?“ usmiala som sa na neho.
„Jasné že v dobrom! Si taká iná ako ostatné baby..máš niečo, niečo čo nik iný nemá, ale zatiaľ neviem presne čo je to.. Pre mňa je to nepochopiteľné.“ Zatváril sa kyslo.
Ja som nevedela čo povedať tak som len zdvihla obočie a pozrela na Sebastiána. „Sebastián ja..“ prerušil ma
„Hovor mi Seb.“ Odvetil.
„Aaa..tak dobre.“
„A čo si to chcela?“
„Už nič všetko okey.“ Povedala som.
„Sme tú, mládenci.“ Víťazoslávne povedala Wendy.
Postavili sme sa a išli sme von z autobusu. Kráčame, kráčame pri McDonalde.
„My sa ideme najesť.“ Zavelil Seb. „Alé mné sa..“ Protestoval Gabo.
„Ticho a poď!“ prerušil ho Sebastián.
„Však sa stretneme na klzisku. Aj tak sa ešte pôjdeme pozrieť do obchodov.“ Povedala som.
„My ženy..“ Dodala Wendy.
A potom sme sa vybrali do Avionu. Prešli sme cez točené dvere zozadu. Ja som do tých dverí narazila no ani nie narazila ako vpálila a padla na zem. Dnes už druhý krát je to dosť trápne, ale postavila som sa a začala som sa smiať. Wendy už utekala na WC čo nevydržala. Smiala sa až tak, že pritom plakala..hrôza. Okoloidúci sa tiež smiali, ale jedna babka sa ma pýtala:
„Si v porádku dzífčenko?“
„Áno, teta som.“ Povedala a rozbehla som za Wen, ale som ju nestihla dobehnúť.
Narazila som na moju kamarátku Cloe Rumells sestru Jarreda. „Ahoj Stela, a čo ty tu?“ Usmiala sa.
„To skôr by som sa mala ja teba spýtať čo robíš na Slovensku?! Ale ja som tu s Wendy na nákupoch a ešte sa pôjdeme korčuľovať. Sme tu aj s Gabom a Adamovým bratom Sebastiánom.“ Povedala som.
A pri Sebastiánovom mene sa zháčila.
„Aha. No ja som sem prišla za tebou. Vieš sú prázdniny tak som to využila, lebo inak by som Ťa tak skoro nevidela.“
„A čo Jarred kde je? Aj rodičia? No vlastne si tu sama? A máš aj nový účes.“
Nedočkavo som sa pýtala.
„Spomaľ, lebo veľa otázok na mňa! Jarred je v New Yorku a rodičia sú doma vo Toronte. Účes je nový, chcelo to zmenu. No a uhádla si, som tu sama a budem tu aj na Vianoce nevadí?“ Urobila na mňa psie oči.
Ale poviem že jej naozaj vyšli!
„Jasné, prečo nie ja budem len rada keď budeš u mňa! A rodičia neprídu aj s Jarredom?“
„Rodičia by mali prísť zajtra, ale Jarred neviem. Myslím, že asi nie. “ Zatvárila sa tajnoskárne.
„Čafko baby. Stela toto už nikdy nerob skoro som to nestihla. A inak ahoj Cloe.“ Prišla Wendy.
„Ahoj Wen. Tak teda poďme na nákupy a potom sa môžeme pokorčuľovať. Čo vy na to?“ Spýtala sa Cloe.
Ja a Wendy sme naraz odpovedali: „Jasné!“
„Tak poďme.“ Dokončila Cloe a išli sme najprv do Terranovi. Ja som začala rozmýšľať čo tu robí, lebo len tak by sem sama nedošla.. Čo keď utiekla? Ale to by neurobila však má už 19 rokov, načo by to robila? A ten nový účes.. Má nejaké iné vlasy ako minulý rok sú zamatovo-čierno-biele, oči má neskutočne veľké a ako vyrástla, prisahám že je vyššia ako Sebastián.
Je svalnato štíhla, celá jej pokožka je akosi hnedšia na niektorých miestach, neuveriteľné..Dnes som toho neuveriteľného videla až moc. To je asi mierny otras mozgu keď som dnes už dva krát spadla..
Postupne sa prechádzame a ideme konečne do posledného obchodu so šatmi. Ale ja som ešte zamierila do Panta Rhei pretože som si chcela kúpiť nové CD-čka The Wanted, Majk Spirit, Ego a rôzne iné aj pre brata Rytmusa.. A aj som si ich kúpila najhlavnejšie Majk Spirit..konečne asi po dvoch týždňoch hľadania. „Stelá, čo tam zasa robíš poď už ideme sa korčuľovať..Knihy máme v škole čo si už zabudla?“ Kričala na mňa Wen.
„Idem, len zaplatím.“ Povedala som.
Zaplatila a vyšla som z predajne a kráčala som s babami ku klzisku. Bolo tam veľa, veľmi veľa ľudí!
„Ja mám strach pred toľkými ľuďmi korčuľovať a ešte k tomu v sukni.“ Povedala som vystrašene a v strese.
„Stel, ticho! Nikto sa na teba nebude pozerať. Oni ti môžu byť ukradnutý. Rozumela si?! Obuj sa a choď do toho!“ Chytila mi Wendy tvár oboma rukami, ktoré boli studené a pozerala sa mi do očí.
„Tak dobre Wendy. Ja Ťa tak ľúbim ty moja beťárka.“ Zasmiala a obula som si korčule a vykročila som na klzisko.
Stála som tam asi dvadsať sekúnd ako prikovaná. Potom som si išla spraviť pár kolečiek. Ale v tom nečakane do mňa zozadu vrazila nejaká žena teda skôr dievča nižšej postavy a veľmi chudučká skoro ako anorektička. „Bum, bác.“ A už som na zemi. Vtom som počula pukanie mojej pravej ruky. „Prásk..!!“ Do tretice všetko dobré, ale mojom prípade do tretice všetko zlé, všetko najhoršie! Moja ruka to nevydržala. Ale nechápem ako mi to mohla spraviť však môže mať tridsať kilo aj s topánkami. Radšej to už nechám tak.
„Prepáč, prepáč ja som si Ťa nevšimla, lebo som cúvala.“ Povedala plavovlasá dievčina.
„ Nič sa ti nestalo?“ Pozrela na mňa vystrašenými očami..
Bolo to desivé, ale spamätala som sa.
„Nó, myslím si že až na zlomenú pravú ruku mi nič nie je.“ Usmiala som sa na ňu.
„Sakra. Je tu Cloe. Ste kamarátky? To je moja sesternica..no a my sa spolu nerozprávame teda skôr ona somnou už asi štyri roky. A ešte raz prepáč nechcela som ti to spraviť a Cloe mi zasa bude dávať prednášky..a inak ja som Elizabet, ale všetci ma volajú Liz.“ Chytila ma za ľavú nezlomenú ruku a pomohla mi postaviť sa.
„Ja viem že si to neurobila naschvál. Odpúšťam Ti! A ja sa volám Stela. No a Cloe bude veľmi nahnevaná, dobre ju už za tie roky poznám.“
„Poď ideme na pohotovosť. Už nemôžeš korčuľovať, ale problém je že ja tu nemám auto. No nič musíme ísť za Cloe. Dúfam, že je tu s autom lebo ma asi trafí šľak.“ Chytila sa za čelo a pokrútila hlavou.
„Nié, ja som sa na korčuľovanie tak tešila. Ach jáj to nie je normálne..“ smutne som sa zatvárila a pozerala som sa kde sú Wen a Cloe a oni sedeli na lavičke a rozprávali sa s Gabom a Sebastiánom.
Bolo dosť vidno že Seb nie je vo svojej koži keď má pri sebe Cloe, ale neriešila som to.
„Vieš čo,“ zachmúrila sa „ pekne pôjdeme za Cloe. Aj keď ma zabije, ale aspoň budeš v poriadku. Takže či sa ti to neľúbi alebo ľúbi bohužiaľ sa nebudeš môcť korčuľovať. Je mi to ľúto.“
Chytila ma za ľavú ruku troška silnejšie, aby sa uistila že jej neutečiem.
Priznám sa že nemám už na korčuľovanie ani chuť po toľkých pádoch..a ešte k tomu ma začala zlomená ruka veľmi bolieť! „Áu!“ Vykríkla som.
Ľudia sa začali na mňa otáčať a Liz hneď pustila moju ruku. Cloe a Sebastián behom sekundy boli pri mne, lebo som skoro spadla. Cítila som sa veľmi zle. Začala sa mi krútiť hlava keď som videla ako lakťová kosť trčala vonku a krv na zemi aj na šatoch... a všetkých som videla rozmazane. Počula som ako sa Cloe s Liz hádajú.
„Ty nie si v poriadku Elizabet. Čo si jej to spravila? Už sa konečne spamätaj! Nie si dieťa máš predsa 18 rokov tak už nevyvádzaj!“ Kričala na Liz pred všetkými.
„Alé, já sóm..“ Chcela sa Elizabet brániť. Cloe a Seb ma držali aby som nepadla lebo mi veľmi začala napúchať ruka a podlamovali sa mi nohy a nejako som začala Liz obraňovať.
„Cloe prestaň! Ona za to nemôže. Ukludni sa prosím. Potom si to vyriešime, len ma dostaňte preč z tohto davu. Ďakujem.“ Povedala som prosebne.
„Stel, Stel si v poriadku? Čo ti je? Čo jej je? Ľudia povedzte mi?“ počula som krásny mužský hlas.
Znel ako Adam. Ale ja som už nebola moc pri vedomí a z posledného som vykríkla:
„ADAM!“
potom som už nič poriadne nevnímala iba som počula ich hlasy, ich rozhovory..
„Ja ju zoberiem do nemocnice. Wendy poď somnou, no aj ty Liz. A ciciakov neberiem!“
povedala Cloe nervózne.
„Pff.. Aj ja idem je to moja Stela!“ odvrkol Adam.
Cloe nič nepovedala a už išla do auta. Niesol ma na rukách Adam. Cítila som aký je veľmi studený..ale nereagovala som na nič čo mi prišlo zvláštne. A vlastne mi to ani nevadilo.
„Čo tu robíš Adam? Však si mal by niekde preč..ani neviem presne kde.“Povedala Wen.
„Mal som ísť do Španielska, ale presunul som to.“ Odpovedal. Počula som trúbenie auta.
,,Kedy nastúpili do auta? Naozaj netuším.,,--v duchu si hovorím--
V aute boli všetci ticho až na Adama neho som veľmi dobre počula. Prihováral sa mi.
„Stela, počuješ ma? Ja blbec jasné, že ma nevnímaš. Však si v kóme teda aspoň spíš dosť tvrdo.. no aj tak ti chcem niečo povedať.. Ľ***m Ťa.“
Nepočula som čo povedal lebo vtedy Cloe zatrúbila dosť silno a dlho.. Čo si povedal Adam povedz to ešte raz..zopakuj to! Kričím, kričím ale iba v duchu. Nepočuje ma. Nechápem o čo sa snažím. Myslím, že sme prišli do nemocnice pretože počujem moju Cloe.. „Pomôžte nám, rýchlo.. Má zlomenú ruku, a nevieme ako, ale odpadla.. Prosím rýchlo. Ďakujem Vám.“
Kričala nešťastne Cloe.
„Nosítka, nosítka prosím! Rýchlo.“ Kričal doktor. Cítila som ako ma Adam položil na niečo mäkké a rovné. Boli to nosítka alebo niečo podobné. Dali mi infúziu do ľavej ruky. Pravú ruku mi museli opraviť. Lakťovú kosť museli dať naspäť a zašiť a potom dať do dlahy. Počula som okolo seba veľa ľudí.
„Idem zavolať jej rodine. Buď tu s ňou Wendy. Ja a Liz ideme k Stele domov a zoberieme jej čisté veci a po ceste zavolám Kláre a Nickovi.“
Klára Bodáková a Nick Fox sú moji rodičia teda skôr len Nick. Pretože Klára je moja a Thomasova nevlastná matka, ale ja ju považujem za vlastnú, lebo moja naozajstná matka mi zomrela keď som bola ešte v perinkách.
O nej viem iba, že sa volala Jesicca. Mala neskutočne nádherné oči a ocino mi povedal, že mám presne také isté oči. Som v kóme a rozmýšľam nad mojou maminou. Je to absurdné, ale teraz keď nemusím nad inými vecami rozmýšľať tak prečo nie?! Chýba mi!
„Kedy sa konečne preberieš? No myslím si, že tak skoro nie, rada si vyspávaš. Je tu bez teba nuda. Až teraz si uvedomujem ako my chýbaš. Stela ja ti tu vylievam svoju dušu a ty si ticho? To mám u teba. Pekne mi dáš prečítať ten list od Adama.“ Wendy sa mi nepokojne, smutne a zmetene prihovárala.
Viečka mám stuhnuté a dosť ťažké priam ma až bolia. Chcela by som ich už otvoriť, ale nejde to.. Je to veľmi deprimujúce.
„Stela prosím skús sa posnažiť a otvor oči.“
Chytila ma za ľavú ruku v ktorej som mala infúziu. Priložila si ju k perám a jemnučko mi dala pusinku. Bola taká prosebná.. taká ľútostivá, že som mala až husiu kožu. Cítila som ako sa gúľa jedna slzička dole rukou. Vtom som cítila ako mi tá neznesiteľná bolesť alebo skôr ťažký pocit ustupuje. Pomaly skúšam otvoriť oči.. Ide to!
„Wen, Wen ty plačeš?“ povedala som tichým škripľavejším hlasom.
„Konečne, Stela.. a nie neplačem. Mám iba spotené oči.“ Utrela si slzu z oka.
Jej ruky hneď vyštartovali ku mne a začala ma objímať.
„Už som myslela že to..no ako by som to povedala..proste neprežiješ. Lebo doktor povedal, že môžeme čakať to najhoršie, ale ja som tomu neverila. Si moja hrdinka Stela! Nevedela by som si predstaviť život bez teba! Idem zavolať doktora nech sa na teba pozrie a potom uvidíme kedy pôjdeš domov. Neboj sa Cloe a Liz Ti priniesli šaty.“
Usmiala sa na mňa a išla von z miestnosti.
„Á čo Adam..Wendýý.“ Hovorila som úplne potichu a pritom nahlas, ale škripľavým hlasom.
Už mi neodpovedala. Videla som ako sa otvárajú dvere. Bolo to čudné pretože doktor bol Adamov otec Romann a ešte čudnejšie bolo, že ma ošetrovali dvaja doktori. A ten druhý doktor bol Jarredov otec Kevin. Hneď som sa cítila lepšie.
„Ahoj mladá slečinka. Čo si robila, že si musela ísť až do nemocnice na pohotovosť?!“ povedal so smiechom Kevin.
„Potom sa porozprávame Stela musíš si oddýchnuť. Ešte si chvíľku pospi a potom pôjdeš domov. Pustíme Ťa už v pondelok.“ Povedal vážnym hlasom Romann.
„Koľko je hodín Vás?“
Je trištvrte na sedem. Prečo?“ spýtala sa Wendy.
„Koľko?! Tak dlho som bola v kóme? Neuveriteľné...už chápem prečo si sa o mňa bála. Myslela som si, že som iba desať minút v úplnom spánku.. aa skoro všetko som počula.“
„Netráp sa tým. Tvoji rodičia tu ešte neboli, lebo boli odcestovaný aj s Nickou v Trenčíne a odtiaľ išli do Košíc. Neviem čo tam robili, ale to je jedno však ti to určite povedia. Thomas tu bol už no ani neviem veľa krát.. prestala som počítať keď prišiel desiaty krát.“
Wendy dokončila vetu a v tom sa surovo otvorili dvere. Doktori odišli a môj brat vykríkol:
„Stela, sestrička moja ty žiješ! Konečne. Mama, oco a Nicka už sú na ceste. Poď nech ti môžem dať pusu.“
V Thomasových očiach bolo vidno, že je šťastný. Myslím, že ma má rád.
„ Počula som, že si tu bol veľa krát.“ Trošku sa Thomas zapýril. „To malo byť tajomstvo. Však Wendy.“
„Ale prečo to nesmie vedieť však si jej brat.. a ja jej najlepšia kamoška hovoríme si všetko! A o nič si ma nepožiadal.“ Obraňovala sa Wendy.
„Ticho buďte! Mne to nevadí, že ma máš rád.“ Odpovedala som. Ako sme dokončili náš rozhovor prišli rodičia a aj Cloe, Liz a Nicka. Všetci naraz vykríkli: „Ahój Stela.“
Ešte šťastie, že v nemocnici som dostala vlastné lôžko. Izba je dosť veľká aby sa tu zmestili všetci moji priatelia. Nickolka sa mi hodila okolo krku a ja som ju objala, len ľavou rukou. Bola som veľmi šťastná, že moja nevlastná sestrička ma má rada!
„Počula som čo sa ti stalo to by som ja neprežila.. toľko bolestí. Áu, keď si to skúsim predstaviť.“
Povedala Nicka.
„Stela dávaj si lepší pozor! Toto je už dosť aj na mňa.“ Povedal môj otec Nick.
Ja som prevrátila oči a pozrela som sa na Kláru. Vyzerala veľmi strhane ako keby sa jej niečo stalo a ešte som si všimla že má väčšie bruško.. len dúfam..
„Stela..“ Klára ma prerušila v mojich myšlienkach keď videla že sa jej pozerám na brucho.
„..chceme Ti niečo povedať. Teda Vám všetkým čo ste tu. Len sa nezľaknite.. je to aj pre nás veľmi ťažké. No ja, ja som..tehotná.“ Pozrela som sa na Kláru a videla som ako sa trápi. Bude to pre ňu dosť ťažké. Prvý a takmer posledný pôrod mala pred ôsmimi rokmi, keď mala Nicku. Roztiahla som ruky, že ju objímem.
„Mami, to je skvelá správa! Aspoň pre mňa. Poď ku mne nech ta objímem. Neboj sa bude to v poriadku. My Ti pomôžeme.“ Klára sa takmer na mňa hodila.
Trochu ma tá zlomená ruka zabolela, ale pokúšala som sa to nedať najavo. Ešte šťastie, že sa mi to podarilo. Klára začala plakať. Nevidela som jej do tváre, takže neviem povedať či od šťastia alebo smútku, ale cítila som ako sa jej líca pohli, usmiala sa! Zrazu som pocítila úzkosť ,pocit strachu, veľkú ľútosť plakať a zároveň kričať! Hneď ako ma Klára pobozkala na hlavu tak to zmizlo.
„Mami prečo plačeš?“ Spýtala som sa.
„Je to komplikované...ale je to a od šťastia.“ Povedala.
„Ja len nepochopím ako si to mohla skrývať!?“ Nechápavo vyšlo z Thomasa.
„Thomas to je predsa jednoduché! Stačí si dať také šaty v ktorých nebude vidieť bruško.“ Vysvetľovala Wendy.
Thomas pokrčil plecami.
„Ale mohla si to povedať skôr nechápem načo si čakala? Toto je nenormálne..“ Tom vyštekol na Kláru.
„Prečo si taký Tom? Čo sa Ti stalo?“ Spýtala som sa.
„Nič, len ide o princíp.“
„Dobre Tom potom sa porozprávame...takže zajtra prídeme pre teba zlatko moje.“ Šťastne povedal otec.
Ja som prikývla a objala som ocka.
„Všetci preč! Šup, šup. Stel ide spinkať.“ Povedala Klára.
Všetci sa zdvihli, že idú preč. Thomas zostal sedieť. Vyzeral byť smutný. Pôsobil tak na mňa.
Sedel tak schúleno a potom sa postavil a povedal: „ eS, já, no..“ Chvíľku bolo ticho. „..vieš, že Ťa ľúbim?“ Spýtal sa.
„Hmm..asi áno. Ale o to tu nejde. Takže k veci.“ Pozrela som sa na neho ako na vraha.
„Oh Stela nepozeraj sa tak na mňa.. ja, len idem na štyri roky preč. Idem študovať do Ameriky. Odchádzam zajtra. A hrozné je, že nik mame nepomôže s maličkým. Lebo aj ty pôjdeš určite niekde do zahraničia aj s Wendy ako Vás poznám. Kto teda bude pomáhať mame keď bude mať na krku ešte aj Nicku?! Otec v robote a myslím si, že ma dvojičky ja to úplne cítim v kostiach. Len to nikomu nepovedz ja rodičom zavolám po ceste. Prosím Ťa Stel.“
Pokúšal sa na mňa urobiť psie očká, ktoré mu ani z ďaleka nevyšli. Chvíľku som bola ticho a pozerala som ako zmyslov zbavená keď som si to všetko spracovávala.
„Ty si sa zbláznil..ja som mimo z toho všetkého, ale dobre choď za svojím snom braček. Máš pravdu, že ja a Wen chceme ísť do zahraničia takže to bude mať mama ťažké. Ale ona to zvládne, určite jej ocko pomôže. Dobre Tom choď teda a ozvi sa mi keď prídeš do školy. Poď sem nech Ťa objímem.“
Objala som ho aj on mňa do uška mi pošepkal: „Ďakujem.“ a išiel von z miestnosti.
Prišiel doktor Kevin Jarredov otec a povedal: „Stel pospi si a ráno ideš domov.“ Usmial sa na mňa.
„Dobre Kevin, idem.“
Zívla som a ľahla som si na mäkučký poštárik. Ako som si ľahla tak som hneď zaspala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
janini
12. 1.januára 2013 19:45
Super, zatial to vyzera dobre. Len pis dalej, som zvedava ako sa vyvinie
Napíš svoj komentár