Človek nikdy nevie alebo Keď si spal

„Čo je?“ spýtal sa, keď si vedľa neho líhala do postele.
„Nič. Nechcem to riešiť.“
„Ale takto to nevyriešiš. No tak, čo sa stalo?“ opýtal sa znovu.
Ležala k nemu chrbtom. On ju jednou rukou chytil okolo pása.
„Kašli na to.“ Zašepkala, aby nebolo počuť, ako sa jej trasie hlas.
„No tak...“
Oprela sa o lakte a pozerala do stropu. Dlho mlčala.
„Keď ti poviem, že som vybrala zlý film, tak to pochopíš?“ spýtala sa a slzy jej padali na vankúš. Dúfala, že on o nich nevie. Padali úplne potichu. Nežne.
„Pochopím.“ Povedal pokojne.
Ona počula v tej vete aj kúsok smútku.
„Tak už chápeš prečo to nechcem riešiť?“
„Áno.“ Pošepkal.
Mlčali. Slzy jej tiekli po tvári.
„Budem v obývačke.“ Povedala, zobrala si paplón a odišla.

Keď zabuchla za sebou dvere od spálne, zrútila sa na zem. Plakala. Ako malé dievča. Alebo ako matka, ktorá nemôže vidieť svoje dieťa. Plakala celkom potichu. Nechcela. Aby to on počul.

Skúsila si ľahnúť na gauč a zatvoriť oči, no nevedela z mysle vyhnať scény z toho filmu. Povedala si, že takto to ďalej nejde, obliekla si tepláky, dala na seba bundu a išla si na balkón zapáliť.

Keď boli spolu fajčiť asi pred hodinou, bola vonku zima. Trošku snežilo a mohlo byť pár stupňov pod nulou. No teraz jej zima nebola. Zapálila si cigaretu a očami plnými sĺz pozerala susedom do okien.

Stála vo dverách a pozerala na neho. Už zaspal. Spal presne tak, ako to má on vo zvyku. Perinu objímal rukami a prikrývala ho len jej malá časť. Vrátila sa do obývačky po paplón a po špičkách prikráčala k posteli. K posteli, na ktorej spal jej najlepší priateľ. Človek, ktorému bezhranične dôverovala a ľúbila ho.

Ľahla si vedľa neho a pozerala na neho. V tvári mal taký bezstarostný výraz. Vedela, že zdanie len klame, veď sa pred chvíľou rozišiel s jeho priateľom. A on si mohol hovoriť čo chcel, aj tak bola presvedčená, že sa rozišli kvôli nej. Keď mu už sľúbila, že cez víkend nebude doma, mala sa snažiť a dodržať slovo. No ona miesto toho, aby zmizla na víkend k mame radšej ostala s ním. Oni dvaja sa kvôli tomu pohádali a ona si to ešte dlho vyčítala.

Túžila ho pohladiť. Chytiť ho za ruku. Iba ho držať za ruku a zaspať. Nič viac. Nemohla si pomôcť. Rukami studenými ešte od doby, čo bola na balkóne. Mu prešla po predlaktí. On sa zamrvil a ona rýchlo ruku odtiahla. No nevedela sa tomu brániť. Nechtami ho jemne škrabkala po chrbáte ruky a tajne dúfala, že ho to zobudí. Že jej niečo povie. Že ju z ničoho-nič chytí za ruku, usmeje sa na ňu a vyčarí jej na tvári úsmev. No nič také sa nestalo. Spal. Po chvíli sa pohol a ona stratila jeho ruky z dosahu. Nadávala si, prečo samú seba takto trápi. Prečo na neho pozerá a srdce jej ide puknúť od žiaľu. Prečo sa skrátka nezdvihne a neodíde. Potom na to prišla. Ženy sú skrátka také. Keď raz dostanú príležitosť k trápeniu sa, využívajú ju naplno. Ženy sú skrátka kravy.

Otočila sa na chrbát a v hlave sa jej začal odohrávať scenár, ktorý bude nasledovať. A tak sa aj stalo. Vstala a odišla do obývačky. Púšťala si na notebooku všetky smutné pesničky, ktoré našla a pustila sa do písania týchto riadkov. Teraz premýšľa, kedy si toto on prečíta. A či vôbec. A či ju pochopí. Či pochopí to, čo ona k nemu cíti. Ľúbi ho a nechce ho stratiť ako priateľa iba kvôli pár slabým chvíľkam, keď zatúži to niečom viac, ako má. Vie, že sa to nikdy nestane. Že on sa nezmení. A to vlastne ani nechce. Chce aby ostal tým, čím je. Skvelým stvorením. Úžasným priateľom. Najmilším gayom akého pozná.

Ľúbim ťa, zlato. A prepáč, že to takto verejne píšem a nepoviem ti to do očí. Možno už píšem odveci, ale cez slzy už moc dobre nevidím na monitor. A aj únava po celom týždni už robí svoje. Ale za dnešný deň ti veľmi ďakujem. Už dávno mi nebolo tak dobre. Vieš o tom, že si s tebou viem predstaviť takmer všetko? Spoločný život, rodinu, deti... No viem, že je hlúposť si túto rozprávku predstavovať. Aj keď, človek nikdy nevie...

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu