Môj strach ALEBO prečo o tom nič nevieš

V tomto nenormálne "strašnom" počasí, na ktoré všetci nadávajú, myslím na to, že snáď sa máš lepšie. Viem, že toto čítať nebudeš... Ale čo mám robiť, keď mi tak strašne chýbaš. Je taká kosa, že keby sme zas šli von - len tak posedieť do mesta alebo kamsi na sídlisko, mal by si pocit, že sa ťa dotkla smrť... a to by som bola len ja.
Verím v to, že na tvojej planéte... Je nádherné slniečko a ty kdesi sedíš na tej svojej stoličke a v ruke držíš pohár... že práve jazdíš v akomsi aute a s plechovkou červeného bulenia si spievaš našu pieseň...
Verím v to, že na tvojej planéte je kopa slniečka a že búrky sú len teplé a že vždy vieš prečo...
Verím na nemožné.
Lebo sama viem, že to tak nie je... ale stále neprestávam veriť, že taká planéta existuje a že nie je len tvoja, ale NAŠA. Nechcem na to prestať veriť, lebo keby som prestala... Nuž, asi by sa nič zásadné nestalo, len by si našiel v tej svojej úžasnej mailovej schránke pár mailov o tom, ako mi je strašne.
Vyznávam ti tu úplne bez obalu to, čo by som ti do očí... nevedela povedať. Napriek všetkým slovám, pohľadom a všetkému... Bojím sa začať ti dokazovať, ako veľmi myslím vážne slová o tom, že ťa ľúbim, bojím sa, že potom by si chcel vziať všetko späť... Všetko, po čom tak veľmi túžim a čo potrebujem.

Bojím sa, že by si chcel vziať späť zázrak a dar menom SEBA

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu