Začal hovoriť o dievčatku (nemôžem sa zbaviť pomyslenia na to, že som to bola ja, bolo to príliš o mne a neverím, že je ešte niekto taký...). tálo v tmavej miestnosti (čo bol do paže takmer celý môj život? v tom čase 14 rokov tmy s občasnými zábleskmi svetla) a v ruke držalo škatuľku (no to je jak o mne... vždy som mala voľačo, čo znelo tajomne... milovala som tajomstvá, vlastne ma fascinujú doteraz, ale už viem občas dačo povedať aj bez nich) a tú krabičku nechcelo nikomu dať a hanbilo sa za ňu (no komu by ste už len zverili svoje tajomstvá, ha? hlavne tie zlé...). Potom však, úplne náhle (no jasné, ja vždy reagujem impulzívne a skratovo ak zrovna nemám príliš racionálne obdobie) krabičku otvorilo... A vnútri sa skrývala ďalšia. Menšia (logicky) a zdalo sa, akoby práve ona živila tú väčšiu škatuľu, v ktorej žila, akoby tĺkla pre ňu (nojo vždy sa také čosi stane, zjavnejším veciam predchádza voľačo menej zjavné a skryté a menšie a a a ...)
bolo to fakt ako o mne... keď som toto čítala, nezvládla som to a rozplakala som sa... sedela som za compom a revala... od zlosti: prečo do paže musí niekto odhaliť moje najväčšie tajomstvá??? aj keď, samozrejme, on nič neodhalil... on nič nechápal a našťastie som mala toľko sebaovládania že virtuálne som neplakala, iba naozaj, takže o ničom nevedel... bolo to však... ako to nazvať... čudné. odvtedy už pre seba toľko neznamenáme... a odvtedy viem plakať skôr virtuálne než reálne
Záchod
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
paci sa mi ako sa snazis uchovavat si co najviac tajomnosti ale podla mna je uzasne ked sa najde niekto,kto tvojej "krabicke"porozumie