Odrazu počuť len dupod šľapají. A v dieťati? Stále čistá duša...
Staré prehnité dvere sa rozleteli.
- Babka spí, tá o ničom nebude vedieť. Tak teda idem. - A tu sa čistá duša stráca, a mení na špinavú. Veď predsa zákaz od babičky je záväzným zákazom...
O pár minút sa roztvorila bránka od dvora. Stará, hrdzavá, ale stále použiteľná... A pred ňou sa rozprestrie úžasný svet hôr. Les. Tichý les. A v tom lese chalúpka. A v chalúpke? Spiaca babička...
Rozbehne sa. Vníma navôkol všetku vôňu okolitých krás. A pred ňou zrazu bledo hnedá, úzka cestička s kamienkami. Pôjdem po nej, veď prečo nie? Pohobsávanie si medzi stromami, kríkmi a všetkým tým, čo do lesa patrí. Do tichého lesa. Naraz dieťa, už nie s čistou dušou, zastane. Pred ňou asi dvakrát väčšia chalúpka. A v tej chalúpke? Nikto...
Potichu nahliada dovnútra. Praskavé kroky, škrípanie, osie hniezdá v rohoch izby...
A vtom? Škŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ. Dvere sa pomaly otvoria. Dieťa len ledva stihne sa schovať do debni. Drevenej debni. Zrazu tiché, pomalé škrípanie. Kroky. Ale kroky čoho, koho? Naraz kroky prestanú. Dieťa rodí pot na čele. Nevie kto, čo je pred ňou. Teda pred jej drevenou debnou, ktorá ju teraz bráni. Bráni vlastným telom. Teda drevom...
Po piatich minútach. Stále ticho. Ticho ako pred búrkou. Dieťa nemieni ďalej nič nerobiť. V tom sa drevená debna rozletí. A pred dieťaťom? Nikto.
-Akoby, ale predsa to je nemožné...
Naraz biele svetlo pred ňou. Ona doň vstúpi. A pred ňou, babka so šálkou kakaa a sušienkami, zohýňajúc sa nad ňou. Dieťa opäť čisté od špinavostí...
Bol to len sen. Len sen. Ale nie hocijaký. Sen, ktorý ju napomína. Napomína, aby si nikdy viac neskúšala zahabyť a zašpiniť dušu. Jej čistú dušu...
Les. Tichý les. A v ňom chalúpka. A v chalúpke? Teraz, teraz už čistá duša dieťaťa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár