Bol som vtedy ešte len malé šteňa, keď si sa so mnou maznal. Ak som urobil niečo zlé, zavrtel si nado mnou hlavou a výstražne ukázal prstom, ale potom si ma opäť začal škrabkať na brušku a ja som si myslel, že život nemôže byť lepší. Jesť som mal dva krát do dňa obrovské porcie, vodu som mal stále po ruke. Mal si ma rád, a tvoji súrodenci a rodičia tiež. Ak som cítil nebezpečenstvo, rýchlo som nastrážil uši, stál pred tebou ako v pozore a keby sa aj niečo stalo, položil by som za teba aj život. V zime koncom roka, keď si mal na základnej škole prázdniny, brali ste ma na výlety do prírody a do hôr. Bol som vychovaný a keď si už nevládal, podporil som ťa a ty si vždy nazbieral novú energiu. Raz ste ma vzali do Tatier na túru, to som bol už veľký a vážil približne tridsať kíl. Skaly tam boli veľmi šmykľavé a mal som väčšie problémy ako ty a tvoja rodina, ale nedával som to najavo, aby som Vám nerobil problémy. Raz som sa ale veľmi šmykol a pazúry mi na uchytenie nestačili. Skala bola strmá a ja som začal padať a padať až... až si ma chytil a mne odľahlo. Ale bohužiaľ nie na dlho. Stiahol som ťa zo sebou a teba chytil otec, ale mne si nechcel pustiť. Bol som vystrašený na smrť a začal som sa mykať a rozhojdávať. Neuvedomil som si následky a teba som omylom silno udrel o skalu. Stratil si vedomie ale bol si v bezpečí, aspoň som si to myslel. Otec ťa vytiahol aj so mnou a hneď sme zavolali pomoc. Prišli po nás a teba vzali do nemocnice, no ja som musel byť vonku priviazaný o strom. Čakal som, kedy môj pán a zároveň najbližší kamarát na celí život vystúpi z dverí nemocnice a rozbehne sa ku mne, uistiť ma, že to nebola moja vina, že je všetko v poriadku, že ma pohladí . Vyčítal som si to a vnútri som si nevedel odpustiť. Čakal som deň, dva tri až z dverí vyšla jeho mama, otec a súrodenci, ale on nie. C Vyšli celí uplakaní a zarmútení. Nevedel som, čo sa stalo. Len tak si zavolali taxík a mňa si vôbec nevšímali. Začal som na nich brechať, začal som sa trhať z reťaze, ale bola príliš pevná. Robil som čo som mohol, ale oni ma ignorovali. Odišli a ja som ďalej čakal na svojho priateľa. Prešiel týždeň dva ale ani po mesiaci pitia len dažďovej vody a kúskami jedla čo mi dávali okoloidúci som sa nevzdával, veril som že môj pán vykročí z tých dverí, ale už nikdy nevykročil. Jedného dňa ku mne prišla jedna mladá slečna, bola na mňa veľmi milá, ale cítil som z nej smútok. Zobrala ma za vodítko a naložila do bielej dodávky. Vystúpil som až niekde ďaleko, na smutnom mieste, kde som počul krik a plač iných zvierat. Bol som aj ja smutný, lebo som nemal svojho pána. Zavreli ma do klietky, kde som bol asi dva týždne a potom si ma tá istá slečna zobrala do studenej tichej miestnosti a pichla mi injekciu do nohy. Jej slza na mňa kvapla a začala sa ku mne prihovárať, vraj tam kde pôjdem mi bude lepšie, a stretnem tam aj svojho pána. Vtedy mi došlo, prečo z tej nemocnice nikdy nevykročil. A teraz zomriem aj ja. Ale bolo to zvláštne, svojho pána som tam nevidel. Ponoril som sa do čierno-čiernej tmy a už nikdy som nevidel svetlo jasného neba, už nikdy som nepočul nijaký hlas, iba som cítil smútok za mojím pánom, ktorý za mňa vlastne zbytočne obetoval svoj život.
P.S. Opäť je všetko fikcia!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
loveistheanswer  1. 4. 2012 20:49
uff... tak toto je silné...
Napíš svoj komentár