O piesočnom kráľovstve

O piesočnom kráľovstve

1. princ z piesočného kráľovstva

V ďalekom kúte zeme, sa od nepamäti rozkladalo kráľovstvo v púšti. Hoci bolo rozľahlé žilo v ňom iba málo ľudí, a ich obydlia boli od seba na kilometre vzdialené. V tomto kráľovstve sa od dávnych dôb objavovalo na nebi zvláštne znamenie. Keď sa priblížilo k zemi, ľudia v ňom rozoznali planúcu kométu. Keď kométa letela tmavou nocou, na zem vypadávali z jej vlajúceho chvosta žeravé plamienky tenké ako vlas. Tam, kam dopadli, vznietila sa tráva, rozhorela sa zem, a v celom kraji vypukol požiar. Tisíce domov ľahlo popolom. Rozpálený a vyprahnutý kraj sa zmenil na neúrodnú púšť. Nešťastných ľudí aj prírodu zachvátili suchá, trýznivý smäd a hlad.

Ale kráľovstvo to bolo bohaté, pretože v pieskoch hlboko v púšti objavovali ľudia vzácne smaragdy. A uprostred obrovskej púšte stál kráľovský palác, celý postavený zo zelených smaragdov. V ňom vládol púštnemu národu starý kráľ, ktorý mal jediného syna menom Alíd. Kráľ svojho syna odmalička vychovával tak dobre v boji ako aj v umení či vzdelanosti. A keď chlapec dosiahol vek sedemnásť rokov, nik v kráľovstve sa mu nevyrovnal.

Nadyšiel čas, keď si už skoro nevládny kráľ zavolal svojho syna k sebe a takto sa mu prihovoril:
„Syn môj. Som už starý, a preto je čas, aby si sa ty stal kráľom. Ale skôr ako sa tak stane, musíš dokázať ľudu svoju udatnosť hrdinským činom. Tvoji predkovia už od dávnych dôb objavovali v širej púšti drahocenné smaragdy, z ktorých je postavili náš palác. No púšť je už vyčerpaná, lebo dlhé roky nikto neobjavil jediný smaragd. A posledné oázy a studne spálila kométa.

No existuje legenda o najvzácnejšom poklade ukrytom hlboko v púšti piesočného kráľovstva, smaragdovej perle. Má vraj moc zničiť kométu a premeniť púšť na zelený raj. Choď teda a nájdi smaragdovú perlu skôr ako zomriem.“

A tak princ Alíd ešte toho dňa naložil karavánu tiav a sám sa vydal do otvorenej púšte hľadať smaragdovú perlu.

2. u starého pustovníka

Jeho cesta trvala mnoho dní a každý ďalší bol stále viac neznesiteľný. Slnko dlhé hodiny planulo na oblohe a pomaly pripravovalo princa o jeho sily. Keď sa jeho zásoby minuli o viac ako polovicu, došiel až tak ďaleko, odkiaľ sa ešte nikto nevrátil. A práve tam našiel medzi piesočnými dunami nízky vchod do jaskyne, v ktorej býval starý pustovník. Bol to prvý človek, ktorého princ na svojej dlhej ceste stretol. Sklonil sa, a ticho vstúpil do skromného príbytku. A prihovoril sa starcovi:

„Dobrý deň starý pustovník. Som na ceste už mnoho dní a hľadám smaragdovú perlu. Tú, ktorá môže zničiť kométu čo spaľuje naše kráľovstvo a robí z neho neúrodnú púšť.“

Starec však bez toho, aby na neho pozrel, alebo prejavil akýkoľvek záujem, ďalej sedel nad starými knihami. Keď však princ pristúpil bližšie, ticho mu povedal:
„Čakám tu už dlho, no napokon si predsa len prišiel.“
„Vari si ma čakal? “ spýtal sa princ zvedavo.
„Veru som ťa čakal. A čakal som veľmi dlho. Mnohí pred tebou sa už pokúšali nájsť smaragdovú perlu, ale väčšina len z vlastnej chamtivosti. Nie preto aby pomohli ľuďom. Poviem ti teda to, čo som povedal všetkým pred tebou. Choď stále za slnkom, až do najhlbšej púšte. Keď dôjdeš až tak ďaleko, že slnko budeš mať priamo nad hlavou, objavíš vchod k podzemnému jazeru. Na dne tohto jazera je ukrytá smaragdová perla. A teraz už choď.“ dopovedal starec. Ďalej listoval v starých knihách a princa si viac nevšímal.

Alíd sa však pred odchodom rozhliadol po jaskyni a uvidel naviaty piesok, ktorý pomaly zasypával starého pustovníka aj zo všetkými jeho knihami. Napokon povedal:
„Nemôžem ťa tu takto nechať. Naviaty piesok ti siaha až po kolená a ničí tvoje vzácne knihy. Skôr ako odídem, pomôžem ti vyčistiť jaskyňu a všetky knihy.“

A tak sa dal do práce. Celý jeden deň vymetal piesok z jaskyne starého pustovníka a čistil každú jednu knihu, list po liste. Ráno na druhý deň, keď s prácou skončil, starec zdvihol zrak od kníh a povedal:
„Ďakujem ti princ za tvoj dobrý skutok. Za odmenu ti teraz poviem tajomstvo, ktoré som doteraz povedal iba málokomu. Vchod k podzemnému jazeru stráži obrovský pavúk, zabil už mnohých statočných mužov, ktorí chceli nájsť smaragdovú perlu. Na neho si daj veľký pozor skôr ako prídeš k podzemnému jazeru. A teraz už choď.“ dopovedal starec a opäť začal listovať v starých knihách. Princ sa úctivo poklonil a vydal sa preč.

Blízko vchodu do jaskyne si však všimol malú studničku, celú zanesenú pieskom. Napokon povedal:
„Nemôžem ťa tu takto nechať. Piesok ti zaniesol studničku a bez vody v púšti neprežiješ. Skôr ako odídem tak ti vykopem novú studničku.

A tak sa dal do práce. Celé dva dni kopal studničku, a sypajúci sa piesok mu prácu neustále sťažoval. Až napokon ráno tretieho dňa prácu skončil. Starec aj tentoraz zdvihol zrak od kníh a povedal:
„Ďakujem ti princ za tvoj dobrý skutok. Za odmenu ti teraz poviem tajomstvo, ktoré som doteraz povedal iba zopár ľuďom. Obrovského pavúka, ktorý by ťa istotne zabil ako už mnohých je možné poraziť len za pomoci zlatého žihadla osej kráľovnej. Tá žije v úli uprostred lúky jedovatých kvetov v údolí zvanom vádí el Kusr. A teraz už choď.“ dopovedal starec a opäť začal listovať v starých knihách. Princ sa úctivo poklonil a vydal sa preč.

Pred vchodom do jaskyne však princ uvidel ako ho piesočné duny naokolo obkľúčili, a tenkými pramienkami piesku ho pomaličky zasypávali. Napokon povedal:
„Nemôžem ťa tu takto nechať. Piesok z okolitých dún zasypáva vchod do jaskyne a zanedlho ťa v nej pochová. Skôr ako odídem, postavím múr, čo zastaví piesočné duny zasypávajúce vchod do jaskyne, aby si mohol kedykoľvek bezpečne výjsť von a zase dnu.“

A tak sa dal do práce. Celé tri dni zbieral skaly a staval z nich silný múr, ktorý mohol odolať náporu piesku. Spočiatku sa to zdalo ako márna snaha. No ráno štvrtého dňa predsa len svoju prácu dokončil. A starec zdvihol svoj pohľad od kníh a tentoraz z neskrývanou úctou povedal:
„Ďakujem ti princ za tvoj dobrý skutok. Za odmenu ti teraz prezradím to najväčšie tajomstvo, ktoré som ešte nikomu nepovedal.

Hlboko pod zemou horí večný oheň. Raz za čas sa od tohto ohňa oddelí vlasatá kométa a spáli celé piesočné kráľovstvo. Ten oheň nieje nikde inde, ako pod smaragdovým palácom, postavenom kvôli márnivosti a pýche predošlých kráľov. Smaragdová perla dokáže uhasiť tento večný oheň a vrátiť život do púšte. A teraz už choď.“ dopovedal starec opäť sa vrátil k svojím knihám. Princ sa naposledy úctivo poklonil a opustil jaskyňu starého pustovníka.

3. cesta k podzemnému jazeru

Na svojej ceste sa princ Alíd dostal tak ďaleko ako ešte nikdy vo svojom živote. Cestoval v noci, a cez deň počas najväčších páľav sa skrýval pod skalnými prevismi. Jeho cesta sa zdala každým dňom dlhšia a dlhšia. Až napokon, dorazil k okraju lúky jedovatých kvetov v údolí vádí el Kusr, kde kedysi dávno tiekla veľká rieka, ktorá dávala život do celej púšte. No rovnako ako všetko ostatné, aj ju už ako prvú spálila kométa.

Bolo to miesto strašné a bezútešné. Piesok tu bol čierny, čo ešte zvyšovalo horúčavu, ktorá tu panovala. A na ňom rástli suché kvety s drevenými stonkami a dlhými tŕňami, po ktorých stekal jed. Stačilo jediné škrabnutie, a jed zabije aj najmocnejšieho muža. V strede lúky sa do výšky týčil obrovský osí úľ. Osy sú jedným z mála tvorov v púšti ktoré pracujú cez deň. Denná horúčava im rozpaľuje krv v tele, a sú vtedy najzúrivejšie. Naopak v nočnom chlade sa ich krv spomalí a osy zostávajú v úli. A tak princ čakal kým sa zotmie a ochladí.

V najhlbšej tme znovu prišiel k okraju lúky jedovatých kvetov, škrtol kresadlom a zapálil kvety. Oheň sa rýchlo šíril do všetkých strán a približoval sa k úľu. Osy prebudené ohňom vylietali v celých rojoch, no čierny dym stúpajúci z horiacich jedovatých kvetov ich zabíjal v celých tisícoch. Keď sa plamene priblížili k úľu, celý sa zatriasol a začal sa rúcať. Z úľa vtedy vyletela obrovská osia kráľovná. Ani oheň a ani dym jej však neublížil. Celá rozhnevaná sa rútila zabiť princa. Ten sa však obratne vyhol jej útoku a žihadlo osej kráľovnej sa zabodlo do zeme. Vtedy princ vytiahol svoj meč a obratne odsekol zlaté žihadlo. Lebo osiu kráľovnú nieje možné zabiť ani ohňom ani mečom. Zahynie len vtedy, keď príde o svoje zlaté žihadlo.

Po tomto víťazstve sa princ vydal k podzemnému jazeru, ako mu povedal starý pustovník. Čím viac sa k nemu približoval nachádzal v piesku kostry mužov a pozostatky ich zbroje, ktorí sa vydali hľadať smaragdovú perlu. Počas celej cesty nenarazil ani na jedinú studňu, kde by si mohol doplniť zásoby vody, ktoré mu už nestačili na návrat. Ale to ho nezastavilo a pokračoval vo svojej ceste za slnkom, až do najhlbšej púšte.

Vyčerpaný, na pokraji síl prišiel až ku temnému vchodu do jaskyne.
Chladný a vlhký vánok, v ňom akoby znovu prebudil stratenú silu, a princ pomaly kráčal v ústrety tme. Šero v jaskyni stále viac hustlo, a takmer už nebolo vidieť na krok. A zrazu pocítil princ niečo lepkavé pod svojími nohami. Púštne pavúky svoju korisť ale nechytajú do siete. Číhajú na ňu v úkryte, a keď poľaví na pozornosti, zaútočia rýchlosťou blesku. Sieť tkajú len ak budú klásť vajíčka, a vtedy je pavúk vždy nablízku. A navyše vibrácie siete ho upozornia kde je jeho korisť. Skôr, ako sa stačil otočiť, obrovský pavúk ho zrazil na zem, a mocnými nohami pritlačil k zemi.

4. smaragdová perla

Bezmocného princa začal pavúk zavinovať do lepkavej siete, aby sa stal potravou pre vyliahnuté mláďatá.
No princovi sa napokon podarilo uchopiť zlaté žihadlo a prerezať sieť. V poslednej chvíli, keď sa hryzadlá pavúka priblížili hrozivo blízko, hodil princ žihadlo do jeho roztvorenej papule. Pavúk sa zmätene zapotácal, a keď mu zlaté žihadlo prebodlo hrdlo, padol mŕtvy priamo na jasle s nakladenými vajíčkami, a všetky ich zadusil.

Už princovi nič nestálo v ceste, a tak sa vydal vpred až k brehom podzemného jazera. Na brehu vzal ťažký kameň a skočil do temných vôd. Na dne uvidel mihotavé zelenkavé svetlo smaragdovej perly. Aby však mohol vyplávať k hladine vložil si smaragdovú perlu do úst. A keď vyšiel z vôd stala sa s ním ohromná premena. Princ Alíd sa premenil na obra. Cesta, ktorá mu predtým trvala celý deň, teraz prešiel jediným krokom.

Keď sa vrátil k smaragdovému palácu, jediným úderom svojho ramena ho rozbil a kúsky smaragdov rozhádzal po celej púšti. A na tom mieste, kde do piesku dopadol úlomok smaragdu, vytryskol zo zeme pramienok vody a rozkvitla tu nová oáza.

Pod základmi zničeného paláca, uvidel princ horieť večný oheň ako žeravé vlasy vlajúce vo vetre. Do jeho plameňov hodil smaragdovú perlu, a oheň naposledy zažiaril jasnejšie ako slnko, a potom úplne vyhasol. Keď už nebolo večného ohňa voda z podzemného jazera sa vyliala a naplnila údolie kde rástli jedovaté kvety. Veľká rieka začala opäť tiecť púšťou a na jej brehoch začali vyrastať nové mestá. A rieka každý rok zaplavila brehy a priniesla tu úrodnú pôdu, na ktorej obyvatelia pestovali obilie.

Od tých čias sa nad piesočným kráľovstvom už nikdy nezjavila kométa. Púšť zostala aj naďalej pustá, až na zelené oázy, ktoré plávali ako malé živé ostrovčeky v rozbúrenom mori.

 Rozprávka

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu