Neviem, čo sa deje. Niečo mi šťahuje brucho zvnútra, často si uvedomím, že sa mračím a hryziem si pery, snívajú sa mi zvláštne sny, ktoré si väčšinou nepamätám, ale viem, že sa po nich cítim zle, neviem sa dospať, hocikoľko hodín v noci spím a stále mám proste pocit, že je niečo zle.
Hovorím si, že možno len priveľa rozmýšľam, lebo veď som zmaturovala úplne perfektne, dostala som sa na školu, na ktorú som sa chcela dostať, hneď po maturite som si našla brigádu, ktorú by som síce nechcela robiť celý život (aj kvôli tomu, že ako typickej márnivej ženskej mi vadí, že si nemôžem lakovať nechty, lebo stále umývam riady, moje staré polodlhé tvrdé pekné nechty sú fuč, už mám iba krátky papier, okrem toho musím nosiť šiltovku, ktorá mi veľmi nepasuje, potím sa pod ňou a rýchlo sa mi mastia vlasy, ktoré si nestíham umyť), ale tak to už s brigádami býva, no ale dostanem dosť dobre zaplatené a šéf nie je protivný namyslený nervózny podnikateľ, ale je ľudský, veselý a vysvetľuje. Som fakt šťastná. Takže čo teda?
Snažím sa teda už nejakú chvíľu nájsť ten problém a odstrániť ho.
Prvé čo mi napadlo - tatko zase chlastá, robí nové dlhy. Ok, ale to nevyriešim. Už som sa (a nie sama) toľkokrát snažila, ale pokiaľ nechce on, nedá sa ho prinútiť. Teda dá, už to vyšlo, ale len na dva roky. A je to tu znova. Celá rodina zvaľuje riešenie na mňa. Som jeho malé dievčatko, na mne mu záleží najviac, odo mňa si dá povedať, tak nech to vyriešim ja, oni chcú mať pokoj.
Druhá vec - posledných pár mesiacov v škole bolo strašne príjemných, zblížila som sa s toľkými ľuďmi. A teraz som akosi sama. Nemám čas sa s nimi stretávať, lebo chodím do roboty, oni tiež alebo sú príliš ďaleko, keďže na našej škole sú ľudia, ktorí od seba bývajú aj 60 km. Nemôžem si nič dopredu plánovať, lebo ešte nemám pevný harmonogram v práci. Nemám žiadne prachy. Som sama.
Ďalšia možnosť - čím ďalej, tým viac sa chcem s niekým mojkať. Intímne zblížiť. No proste chcem chlapa. Môj spolužiak ma celkom slušne navnaďoval pár mesiacov a keď už išlo do tuhého, vycúval ako hanblivý malý chlapec, panic (čo som doteraz zvykla robievať ja). A odvtedy som ho nevidela. Nechýba mi on, chýba mi niekto, kto mi každý deň zvýši sebavedomie až do neba a chytí ma tak, že sa mi (nemyslím to LEN romanticky) rozbúcha srdce, že nič iné nepočujem.
Posledné, čo mi asi tak najviac vadí (teda vo vedomej rovine) je vec, ktorá súvisí s druhým bodom. A to opäť, že som sama. Ráno odchádzam do roboty, mama tu nie je alebo spí. Večer prídem, som unavená, ale rada by som sa ešte trochu aklimatizovala, prehodila pár slov, ale mama tu nie je alebo akurát odchádza. Mám deň voľna (o ktorom sa dozviem večer predtým) a celý deň som sama. Skoro celý deň strávim na internete hľadajúc niekoho, s kým sa môžem aspoň takto porozprávať.
Necítim sa smutná, neviem to definovať, ale chcem, aby to prestalo. Aj preto, lebo už od akademického necvičím a žeriem ako po nebohom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sibbonah
10. 6.júna 2013 18:39
alone and lonely
Napíš svoj komentár