je to už dlho, čo som Ti písala list, ktorý som neodoslala. Slúžil asi skôr len pre upokojenie mojej duše. Viem, že keby si si to prečítala, vytiahla by si na mňa nejaké psychologické kecy a mňa by to rozčúlilo ešte viac.
Človek by si myslel, že po toľkých rokoch už to nebudem tak prežívať. To, čo stále robíš. Že ma stále odsúvaš. Že aj keď som sa odsťahovala a raz za čas sa vidíme, aj tak to pre Teba stále nič neznamená a vždy máš niečo dôležitejšie na práci. Neverím, že sa to opakuje. Že to nikdy neprestalo.
Keď mi je na intráku smutno, keď sa po ceste domov veľmi teším, keď si k Tebe ľahnem na gauč a Ty ma hladkáš po hlave ako keď som bola malá, vtedy Ťa veľmi ľúbim. Niekedy si spomeniem, ako som bola na Teba protivná a je mi to strašne ľúto. Lenže vieš, čo som si uvedomila? Ty si ku mne dobrá, iba keď som taká.
Vôbec Ti nerobí problém ma nahradiť. Vôbec Ťa nezaujíma, že som stále niečím malé dievčatko, ktoré sa potrebuje vyrozprávať maminke, pomojkať sa s ňou, že po dlhom čase v cudzej posteli sa teším, ako sa vyspím v mojej a že mi navaríš, jediné, čo od Teba počujem, je, aký si mala ťažký týždeň Ty a kto sa teda postará o Teba?
Hovoríš, že na mňa každý deň myslíš, ako sa tam mám, ako mi to ide, ale prečo nezavoláš? A ak áno, tak sa len sťažuješ? Prečo využívaš mňa aj moju sestru? Prečo odchádzaš a nechávaš ma tu sedieť samu?
Som dospelá, som už veľká, ale to neznamená, že chcem byť sama.
Niekedy potrebujem mamu, vieš? Potrebujem sa vrátiť domov.
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
1
trishe
5. 4.apríla 2014 11:56
Pri dalšom stretnutí by si jej to mohla povedať, uvidíš že by sa to zmenilo.. ulavilo by sa tebe aj jej.
Napíš svoj komentár