Tak prečo sa mi zdá, že nič z toho už ani nie je pravda?
V škole mám toho dosť a mám pocit, že to vôbec nestíham a pritom musím ešte riešit problémy, ktoré by sa ma vôbec nemali týkať.
Mrzí ma, že sme sa so sestrou tak odcudzili a vôbec ju nespoznávam. Je ako ľudia, ktorých neznášam. Je tak...iná. Skoro necítim, že je rodina. Prečo by sa inak tak správala ku mne a vlastne aj k ostatným? Prečo si po troch rokoch vymazala našu spoločnú fotku a pridala si tam namiesto toho svoju polonahú? Pre mňa niečo znamená mať tam našu spoločnú fotku. Mať ju stále vedľa seba, mať ju na očiach. A jej kamarátka ju ešte podporila, vraj no konečne. No konečne si si svoju sestru vymazala, z fotky aj zo života. Už si sa nemohla dočkat, kedy sa jej a svojej slušnosti a morálky oficiálne zbavíš.
Kvôli otcovi som vyplakala už toľko sĺz, že sa to nedá ani spočítať. Ani si neviem predstaviť, čo všetko by to mohlo zaplniť. Dnes ma rozplakal už po x-tý krát. Prostredníctvom mamy, čo je ešte tisíckrát horšie. Niekedy ho neznášam ešte viac, ako ho milujem.
Som sklamaná z toho, že som celé leto robila a našetrené peniaze som minula na to, na čo som vôbec nechcela. Neviem, na koho sa hnevať. Na sestru, na otca alebo na seba? Na neplatiaceho šéfa, prechlastaného zamestnanca alebo - na seba?
Mama hovorí, že sa cíti sama. Je mi to ľúto. Ja ale tiež, preto na to nemám radu. Nemám pre to riešenie. Chcela by som prísť do svojho bytu, každý deň sa s niekým porozprávať, s niekým, kto sa o mňa úprimne zaujíma. Rodina to teda zjavne nie je. Tak kto potom? Stačí mi prísť a nerozprávať, neobjať sa, len tam tak byť? A ak áno, vydržím to navždy?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
nikto.
všetci sa cítia sami, všetci skučia že sú sami, a keď im dáš najavo že by si im s tým rada pomohla, tak ťa pošlú do kelu a ďalej skučia že sú sami.