Pani šoférka išla takými cestami, o ktorých som ani nevedela, že existujú. Keď som sa pozrela na hodinky, ešte nebolo ani trištvrte. Lenže 43 som tam už mala dlho, tak som sa s nádejou pozrela na otca. Ako inak, ten mi nebol žiadnou oporou, pozeral sa nervózne z okna, nechápal, prečo jej to toľko trvá.
,,Mami, poď cez [dedina]." S otcom sme sa na seba vyjavene pozreli, ale boli sme ticho. Mama zastavila pri nejakých stánkoch s občerstvením, vyzeralo to spočiatku trochu ako vianočné trhy. Ale ozaj iba spočiatku. Vystúpili sme, nikto nám nič nepovedal, ale ani sme sa nič nepýtali. Keď dcéra vošla za pult jedného stánku, žmurkla na mňa, vraj to bude chvíľočka. Začala však čapovať pivá, vysmážať burgery a ja som sedela na nejakom pni mimo a bola nervózna, že to nestihnem. Otec jej prstami klopkal do pultu.
Prišlo auto. Vystúpili mladí chalani. Bola tma. Jeden sa niečím vyhrážal, už neviem čím. Prešiel okolo mňa. Otec si prisadol a objal ma.
Zrazu sa tam objavila moja sestra. Hm, to ani nie je prekvapivé, veď už o nej vlastne nič neviem, má vlastný život. Pri nej sme sa s otcom začali nervózne zhovárať o tom, kedy už konečne odídeme. Odložila vidličku od jedla a takmer na nás zvrieskla, nech odídeme, lebo ona sa chce v pokoji najesť.
Uvidela som stánok so zeleninou. ,,Tam som mala brigádovať pred dvoma rokmi, ale neozvali sa mi." Sestra sa tam so mnou išla pozrieť. Bol to veľmi veľký stánok. Prešla som si ho celý a zozadu boli obrázky dievčat. Polonahých. Nejaké kontakty...Zostali sme z toho zaskočené, hovorím sestre: ,,Tak preto ma tam nechceli, mala som len sedemnásť."
Prechádzali sme sa cez ulicu, trochu nižšie od všetkého hluku. Pri kaviarni sme sa zastavili. Mali otvorené dvere a naplno pesničku, ktorú sme si kedysi so sestrou stále spievali. Začala som nahlas spievať. Mariaa, Mariaaa aaa. Sestra po mne škaredo zazrela a stiahla ma pred dvere pod striešku nejakého podniku, začalo pršať.
Prebehla som ku stánkom skontrolovať, ako to ide. Otec rozprával na nejakého bezďáka čúrajúceho pri strome. Strkal doňho rukou. Pribehla som k nemu a striaslo ma. Bol úplne opitý. Prvé, čo mi prebehlo hlavou, bolo, prečo vždy, keď ho začnem znova milovať a dôverovať mu, sa takto strieska. Pokúšal sa ma objať, ale ja som sa mu vytrhla a začala hlasno plakať. Búchala som mu päsťami do hrude a kričala Vypadni, vypadni, vypadni...
Strhla som sa na výstrely. Čože? Obzrela som sa a videla nejaké stojace auto. Zozadu aj spredu trčali samopaly. Začula som, ako niekto vykríkol: ,,Teroristi!" Ľudia nepohnuto stáli. Bežala som do nejakého obchodu. Stálo tam veľa ľudí. Nejaký pár ma stiahol za seba, vraj tam je ešte miesto. Otec vošiel tiež, ale stál blízko skla. Schytila som ho a zobrala k sebe. Pritúlila som sa k nemu a hovorím: ,,Evka!" Z nepochopiteľných dôvodov ma čičíkal ako malé decko a nechcel ma pustiť za mojou sestrou...
Zobudila som sa s mokrými očami a rozbúchaným srdcom. Susedia začali zas vŕtať.
Chcem si len sama pre seba poznamenať, že veci, ktoré sa v noci odohrávali v mojej hlave a vytvorili tento príbeh, nie sú také nereálne. Aspoň ten základ.
To, že moja sestra sa ku mne často správa odmerane, ale napriek tomu ju milujem.
To, že môj tatko robí blbosti, ale napriek tomu ho milujem.
A to, že som, kurva, mala pred dvoma rokmi brigádovať v stánku so zeleninou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
boloabude
29. 1.januára 2014 09:43
myslienkove pochody na jednotku
Napíš svoj komentár