Je to už pár rokov, čo babča nežije. Ani nepamätám, kedy som ju naposledy nazvala babča. Asi v deň, keď sme ju našli mŕtvu. Pred kamarátmi som o nej hovorila ako o babke. Nikdy som jej babka nehovorila, ona nebola babka, ona bola proste babča, a keď som ju začala nazývať babka, znamenalo to niečo také, ako: ty už nie si moja rodina, prečo by som ťa mala volať tak, ako som ťa volala, keď si bola fajn....
Bola som na ňu nahnevaná. Mala okolo 60tky, keď zomrela, prepila sa k smrti. A viete si predstaviť, človeka čo pije a postupne upadá, odpadáva, človek príde dom a nájde babču ležať v kóme (alebo len spánku?) na zemi v chodbe. Keď sa preberie, ani o sebe nevie.... Priala som si, aby zomrela. Nie, nie preto, že som jej chcela zle, ale chcela som aby to už skončilo. A uľavilo sa mi, keď som raz prišla domov a ona už nežila. Skončilo to.
Dedko bol tiež alkoholik, zomrel pár mesiacov po babči. Pamätám si ho ešte z čias detstva, keď bol fajn, učil ma hrať šach, rátal so mnou matiku. Potom začal znova piť, a po ňom začala znova piť aj babča. Neviem, keď sme boli so sestrou deti, dedko ani babča nepili. Pili pred tým, pili potom, ale v čase, keď sme rástli boli fajn. A na to som si spomenula až dnes. Na všetko to pekné, čo bolo pred alkoholom. Pri pesničke Biely kvet. Spomenula som si, ako sme sa hrali s malými zajačikmi, pomáhali v záhrade, ako mi babča robievala kávu, čiernu kávu s minimom kávy, trochou vody a cukrom do pol pohára, a k tomu rožky s medom.... Spomínam si, ako sme chodievali do obchodu, ako som chodievala spať do babčinej izby. Na papagájov, s ktorými sa babča vždy rozprávala, na to, ako som s ňou chodila do obchodu, a vždy som niečo sladké dostala....
Je mi ľúto, že začali znova piť, babča, aj dedko. Nemusela som ich za to znenávidieť, lebo áno, nenávidela som ich zato, že mi kvôli alkoholu vzali to dobré z nich. Starkú z ocovej strany som nepoznala, a starký zomrel, keď som mala 6. Oni dvaja mi to mali vynahradiť, a miesto toho sa zviezli viac, než sa len dalo.
Nebolo mi ľúto keď zomreli. Až dnes, po rokoch.... Snáď mi odpustia.... A je tu snáď ešte niekto, kto nechápe, prečo nepijem? Aby som neskončila ako troska, pretože nechcem byť ako oni. Až sa vrátim z Brna, pôjdem do kvetinárstva, a kúpim tam biely kvet. Odnesiem ho na hrob mojej babči. Na znak zmierenia. Ešte som tam nebola odkedy je preč. Prišiel čas napraviť to....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
thatzooey
17. 10.októbra 2011 10:18
môj starký sa tiež upil k smrti
Napíš svoj komentár