Dnes vám však poviem o dnešnej móde, o psoch túlavých, vyhodených, nechcených, psoch bez rodiny, o psoch, ktoré my, ľudia z útulku, alebo aspoň kamaráti útulkov denne nachádzame.
Telefón zazvoní, aby ohlásil ďalšie vyhodené šteňa. Nie je ešte ani po Vianociach a štence už nás zavaľujú jedna radosť. Nie, ja nie som človek z útulku, našťastie, nechcem zasvätiť celý svoj život psom, a boju za ich práva. Všimli ste si to slovo? Ja nechcem, nie nemôžem. Ale napriek tomu útulkom pomáham. Mám 6 psov, nie je to úžasné, skvelé, ale ani šialené, hlúpe.... Osobne by som ich toľko nechcela. Ale beriem to, že 3 sú moje, 3 ocove. Aj keď sa vlastne teraz otec stará o všetky.
A teraz vám poviem, ako som sa k svojim psom dostala (kľudne celý odstavec preskočte).
Gogo, sibírsky husky, má deduško už 15 rokov, teší sa zdraviu, má PP, chodil na výstavy, vyhrával výstavy. Kúpený a dovezený z ČR.
Gombík, 9 ročný kríženec, ktorý sa správa ako rozmaznané decko. Je rozmaznaný, bol to prvý pes, ktorý bol môj, a ktorý nám ostal kvôli mne. Tak som si ho rozmaznala, koniec koncov, aj ja som bola decko. Dostal sa k nám jednoducho, susede (starej pani), ho niekto prehodil za plot. Bolo to polročné šteňa. Myslela som, že to vyrastie na vlčiaka. Nevyrástlo. Ale bol to môj pes, a ja som bola odhodlaná zaňho bojovať.
Mimi, ťahá jej na 4 roky. Jej príbeh je zložitý a boľavý, už ako 5týždňové šteňa bola v KS ZV, odkiaľ ju priviezla moja bývalá spolužiačka. Mala ju od piatka do nedeľe, za ten týždeň šteniatko bývalo u nej, u jej frajera, jednej babky, druhej babky.... A v nedeľu večer mi zavolala, že sa oň nezvláda, či nestíha starať. Či neviem pomôcť. A ja ochotná a hlavne vedomá si toho, aká moja spolužiačka je, som zobrala šteňa k sebe, že na 2 týždne, reku niečo sa jej nájde. Keď u mňa bola maličká Mimimi 3 týždne, a povedala som spolužiačke, že psovi treba niečo nájsť, odpovedala, že sa vôbec nikto neozval, vraj koľko stojí utratenie. Odvtedy som sa s ňou nebavila, a Mime som hľadala niečo na vlastnú päsť. Aj som našla, hneď na našej ulici, a opäť to bolo bývanie na víkend, po ktorom keď sa mi pes vrátil, som mala chuť kričať, vraždiť a vyhubiť ľudí. Tak Mima ostala, mala toho ako ani nie 2mesačné šteňa až až.
Tesne pred Vianocami, keď Mimi nemala poriadne ani jeden rok, zistili sme, že budú šteniatka. Bolo ich 7. Neutopili sme ich, ani nevyhodili do kontajnera, nič podobné. 5tim sme našli domov, 2 som sa nepodarilo, oco sa rozhodol, že si ich nechá. Mimi išla hneď ako sa dalo na sterilku.
Posledný náš pes pochádza z čias, keď som brávala dočasné opatery. Boli to väčšinou vlčiaky, pretože na tie som ja príliš zaťažená. Raz sa ku mne dostala vlčica menom Stella. Bola úžasná, tak som si ju jednoducho adoptovala (napriek tomu, že sme doma mali, a síce v tom čase iba 2 psov, lebo otec so svojimi 3 býval inde).
Ako som spomínala, napriek tomu, že priamo na útulkoch sa neangažujem, dlhý čas som brávala do dočasnej opatery psy veľkých plemien, pretože práve tým bolo nájsť domácu opateru najťažšie. Útulok zvykol preplácať všetko krmivo, a samozrejme veterinárne záležitosti. Hlavné bolo, že sa našlo pre psa miesto, a že nemusel ostať na ulici, alebo byť utratený na asanačke.
Do ČR som odišla len s jedným psom, s mojou vlčiačkou Stellou. Ale keďže cestovanie s takým psom je nákladné, a ja som posledne ostala bez peňazí, po poslednej návšteve domova som sa vrátila bez psa. A môžete mi veriť, že ja bez psa totálne magorím. Veď si zoberte, odkedy si pamätám, doma sme mali vždy 2-6 psov. Tak som sa rozhodla pomôcť znova. A vziať do DO šteniatko. Ak sa zajtra nájde odvoz z KE do BA, tak je zajtra u mňa. Že nemám peniaze, čas, priestor.... Nemám. Ale môžem zachrániť šteňací život.
Koľko problémov by sa vyriešilo, ak by si ľudia dávali kastrovať svoje psy. Koľko problémov by sa vyriešilo, keby vláda zaviedla pár hlúpych zákonov a trvala na ich dodržovaní.... Ale o tom na Slovensku môžme iba snívať. Máme utrácať všetko zaradom? Ak vieme aspoň trochu pomôcť a zachrániť aspoň niektorých? Máme prestať bojovať proti tyranom, a nechať ich, nech si vybíjajú zlosť.... nie na psoch. Ale na prírode.... Nie, ja neprestanem. A dokým bude v mojich silách, budem sa snažiť pomôcť, tak ako ostatní, malými kúsočkami, občasnými dočaskami, ktoré sú tak potrebné. Každý môže pomôcť. Každý, kto chce. Výhovorka "Nemôžem" sa neuznáva, prepáčte.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
adsy
29. 11.novembra 2011 11:30
Po prečítaní tohoto blogu ti nemôžem nič iné ako zatlieskať, pretože si napísala čistú pravdu.
Napíš svoj komentár