....aspoň myslím, dúfam a verím.
Jé, práve mi prezvonil to preto, lebo na mňa myslí. Prečo mi to došľaka nemôže stačiť? Prečo vždy hľadám chybu tam, kde už nejaký ten dlhý čas nie je? Ach toľkokrát som sa s nim o tom rozprávala.... Jediné, čo spraví je, že sa ma pokúsi presvedčiť, že je to úplne inak ako to vnímam. Nikdy nepochopí. To mi je ľúto najviac.
Táto samotka je fakt na porážku. Kým je človek v meste, je to fajn. Nie je čas ani dôvod riešiť takéto voloviny. A vlastne ani teraz nie je čas, akurát, kto ma bude kontrolovať, v čom sa to vlastne hrabem, že áno? Či sú to kapitoly z dejín hudby, alebo kapitoly z minulosti môjho milovaného.... Snažím sa, celý čas sa snažím byť fajn dievča. Dokonalá nebudem, to bola ona. A vravím si: Nerieš minulosť, ži pre budúcnosť a teš sa z prítomnosti. Ale ako to mám zastaviť? Ako SA mám zastaviť?
Áno, povedal jednu múdru vetu: Vzťahy na diaľku sú cocotina. Neviem, prečo to povedal, a v danej situácii si nie som istá, ako to myslel. Ale na tom nesejde. Možno by ho naštvalo, že zas píšem o ňom. Ale ja sa niekomu vykecať musím, a nemám komu. A toto si on už aj tak neprečíta, veď sem už ani nechodí. A tak je dobre.
Tá samota proste lezie na mozog.... A síce mám okolo seba desiatky, stovky ľudí.... To som mala vždy. Sama som prestala byť až keď sa zjavil on. A po pár mesiacoch som sa dobrovoľne opäť vrátila do samoty. A je to také isté, noví ľudia si ma oťukajú a zistia, že nestojím za to, aby so mnou strácali čas. Ale v meste je ľudí veľa, snáď sa časom nájde niekto, komu nebude vadiť moja prítomnosť....
No a nakoniec.... koho to vlastne zaujíma....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár