Ráno vždy kontrolujem mobil, či si mi náhodou neprezvonil, kým som spala. V poslednom čase sa mi nechce vstávať. Chcem spať, a prespať všetky tie dni a noci, ktoré ešte zostávajú do dátumu, kedy pôjdem domov. A napriek tomu, že život tu je úplne skvelý, mám všetko, konečne samostatnosť a slobodu, po ktorej som túžila. Ďaleko od problémov, ktoré po mojom odchode nezanikli, len ja už nemusím byť ich súčasťou, a síce mi je ľúto, že doma sa takto trápia, keď ja si žijem skvelý život, ale je uvoľňujúce byť preč. Nechcem sa vrátiť do toho chaosu a zároveň chcem, aby ten chaos tam skončil. Kým bude na liste vlastníctva meno mojej rodiny, nič sa nezmení. Ťahá nás to dolu. Ich - to ťahá dolu. A myslia si, že sa s radosťou vraciam do toho miesta, lebo bez nich neviem žiť. A ja im nemôžem povedať, že sa vraciam iba a len kvôli tebe. Pretože mi chýbaš.
Každý deň počujem tvoj hlas. Na pár minút. Niekedy 5, niekedy 15, málokedy viac. Nestačí mi to. Tie telefonáty sú už len o tom, aby sme si povedali čo sme robili cez deň a na konci si akoby zo zvyku povedali, že sa milujeme. A viem, že to nie je vždy úprimné, že to nepovieš zakaždým preto, že máš strašnú chuť mi to povedať. Proste mi to povieš. A ja ťa chcem objať, pritúliť sa a naivne dúfať, že ťa práve dnes nenaštvem a nebudeš na mňa kričať, a že miesto zloby sa na mňa večer v posteli pritisneš a zaspíš, pretože so mnou ti je fajn. Chcem sa ti dívať do očí, funieť ti na krk a hrabať sa ti vo vlasoch. Chcem robiť všetko, čo má žena robiť, ak má po boku chlapa, ktorého miluje. A viem, že tak skoro sa mi to nepodarí. Pretože ešte dlho mi budeš chýbať.
Skurvená diaľka. Ja len proste.... že mi chýbaš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
posrala si to úprimne... nie len toto, je toho viac, ale ty to vieš...
skurveným navrch to je celé...
apropo telefonáty... a vieš čo? nechaj to tak. končím, nekomentujem...
posrala si to...